referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Gašpar
Sobota, 29. januára 2022
Jonáš Záborský: Život a tvorba Jonáša Záborského
Dátum pridania: 16.05.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: alusacik
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 333
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 17.3
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 28m 50s
Pomalé čítanie: 43m 15s
 

Nakoľko bol takto kritický k ostatným, chcel byť kritický aj voči sebe. V životopise sa priznáva k „vzdorovitosti“ a neskrotnej „ctižiadosti“. Štylizoval sa do postavy kňaza – intelektuála, ktorý je v „protimluve s celým svetom“, a preto sa všade stretáva len s nezaslúženou „pohrdou“. Netajil sa „že pohŕda všetkými a ním všetci“. Nečudo, že jeho zásadné spory s vlastnou generáciu, s cirkevnou i štátnou vrchnosťou občas prerastali hranice zvyčajnosti a autora vystavovali podozrenie zo stihomanu. Záborský veril, že nie on, ale obklopujúca skutočnosť sa mení. Ako zaťatý racionalista z Kollárovej školy Záborský zameriaval svoje výpady najmä proti dialektickému mysleniu svojich romantických rovesníkov, proti ich údajne „streštenej“ a „fantazmagorickej“ pravde vystúpil s jednoduchými argumentmi tzv. „sedliackeho rozumu“. Odmietol Heglovu tézu o rozumnosti všetkého, čo jestvuje. Nedôveroval pragmatickému kompromisníctvu a ústupkom pred nevyhnutnými okolnosťami, ktorými ospravedlňoval niektoré svoje kroky aj Ľudovít Štúr. Zásadným skepticizmom, utvrdzovaným neistotami štyroch politických režimov, ktoré osobne zažil, Záborský oponoval rovnako mesianostickým vizionárom slovanskej budúcnosti, ako aj pragmaticky orientovaným kliesniteľom filozofie prítomného života, ako ku uznávala užšia Štúrova skupina. Záborský bol človek, ktorého najprirodzenejším existenčným stavom bolo žiť „v rozpore so sebou a celým svetom“. Sám sa nazval človekom, ktorý sa „jedným okom smeje, druhým plače“. Jeho ideálom boli nemenné univerzálne pravdy a klasicisticky stabilná rovnováha všetkého jestvujúceho. Okolnosti ho však nútili aktívne reagovať na zložité situácie každodenného života. Záborský je reprezentantom tzv. „sedliackeho rozumu“. Ide tu o utilitárne myslenie človeka z ľudu, ktorý pozná len dve stránky hodnotenia životných faktov – to, čo je bezprostredne užitočné a čo nie, čo je dobré a čo je zlé. Záborský tento ľudový názor prispôsobil normám osvietenského racionalizmu. Príklad literárnej rekonštrukcie takéhoto postoja nachádzame v poviedke Dva dni v Chujave. Sedliacky rozum mu potvrdzoval, že noc sa strieda s dňom, že po „dni škaredom“ nevyhnutne prichádza „deň pekný“, ako to zobrazil v poviedke. Utešoval sa nádejou, že tento kolobeh je večný a nezmeniteľný. Do centra Záborského kritickej pozornosti sa vo zvýšenej miere dostali znepokojujúce problémy čias, ktoré jeho rovesníci pokladali iba za sprievodné črty zrodu nových spoločenských a ideových formácií. -2
DVA DNI V CHUJAVE
Postavy:
*Ján Kožuch – sedliak, krutý, ublížil aj vlastnej matke.
 
späť späť   1  |   2  |  3  |  4  |  5  |  ďalej ďalej
 
Zdroje: Záborský, J.: Dva dni v Chujave. Tatran, BA 1974, Záborský, J.: Dielo I.. Tatran, BA 1989, Šmatlák, S.: Dejiny slovenskej literatúry. LIC, BA 2001, Encyklopédia slovenských spisovateľov, 2. zväzok. Obzor, Bratislava 1984, Kruláková, A.: Prehodnocovanie témy lásky v próze 60. rokov 19. stor. Sonda do textov Ľudovíta, Kubániho a Jonáša Záborského. Slovenská literatúra č. 4/2001, s. 289-296
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.