Keď sa v nej natešil, rozostrel si ju na posteľ a hľadiac na ňu, napísal v svojom oduševnení túto znelku:

Ó letnica, ktorá nežné údy
vteleného tieniš anjela,
ovluňuješ ako sneh biela,
pôvabnými ľahké nôžky prúdy!
Ach! Prečo tak prozreteľnosť blúdi,
že mne tvoje blaho odprela?
Naprav chybu, šata spyšnelá,
zameníme čestné naše trudy.
Iď, letnica, ty na vežu hore,
usmievať sa proti Mandragore,

popusť miesto svoje Chruňovi.
Mňa nech tvojou nebo slasťou žehná,
mne nech dané ľúbať útle stehná
i kopečok bruška ružový.

V kaštieli darmo hľadali po celej záhrade vyšívanú letnicu starej babuše o barle. Táto nadávala, Keď Chruňo jej letnicu objímal.“ (Dielo I, s. 372).

Priamo na domácu tradíciu parodizujúco odkazuje sonet vložený do tretej kapitoly, ktorý v prvých šiestich veršoch aluduje na Kollárov sonet zo Slávy dcery, potom sa však spomienkovo-idylická perspektíva textu láme a pokračuje rekapituláciou neúspešne končiacej Chruňovej epizódy z predošlej kapitoly:

„Hora, hora, ty zelená hora, „Přítomná jsou vždy mi všacka milá
zostaneš mi verne v pamäti: Místa kraje toho drahého
lebo tam, vo krásnom podletí, Kde jesme našli jeden druhého.
spotkala sa so mnou Mandragora. Kde mne střetla, kde se rozloučila:

Tma mi prišla utešená stvora Ona louka v háji ušlechtilá,
na úbočí strmej v ústrety.“ Motýla kde jala krásného,“
(Dielo I, s. 376) (Slávy dcera, s. 173)


-9-
V priebehu ďalších kapitol degradačný tlak na protagonostu neustále stúpa. Jeho uväznenie v svinskom chlieve, kde sa, idúc na pytačky, utiahol pred svojím sokom Čakľošom, vyjadruje mieru jeho nerozumnosti, priblížiac ho až k zvieracej úrovni. Chruňo sa nielen že ocitá v chlieve, ale sa správa aj ako zviera: .. „zaryl sa do vlhkej slamy až po uši“, z nedobrovoľného väzenia „vyskočí ako zajac z chrasti“, pri zbojníckom prepadnutí svojho soka „zareval ako ten lev, čo na hnoji ryje“ (s. 379). V. Mikula: „Opakované aplikovanie zvieracieho kódu na svoje postavy nachádzame i v textoch o generáciu staršieho Jána Chalupku.“
Východisková osvietenecko-racionalistická ideová báza napriek generačnej vzdialenosti viedla oboch autorov k obdobným postupom. Záborský dokonca mnohé Chalupkove motívy použil v o svojich textoch. Avšak oproti Chalupkovi hodnotiaceho svojho hrdinu prevažne ironicky: „My v ňom znova poznáme múdreho človeka, ako sme ho takého vždy poznali.“ (Bendeguz, s. 175), Záborský častejšie usvedčuje nerozum priamo, bez ironického odstupu. Prvá časť sa končí svadbou Mandragory s Chruňovým sokom Čakľošom. „Keď sa farár tázal maldej nevesty, či miluje Čakľoša, odpovedal z lavice Chruňo: Nie, nenávidím ho ako smrť! Zato ho vytackal kostolník z chrámu.“ Večer sa prizeral oknom na tancujúcich svadobníkov a videl i svoju Mandragorom. Buchol päsťou do okna tak, že črepy vleteli do chyže.