„Upláchnuť po tom nečinne sa mu nepodarilo. Naskutku ho zajali a poslali do Viedne – medzi bláznov.“ Pridaný je i odsek odhaľujúci Chruňov pôvod a jeho minulosť: „Bol vyštudovaným právnikom, ale na skúške prepadol. A prepadol preto, že namiesto študovania paragrafov študoval dievčatá a písal slovenské verše. Zostal potom na krku otcovi, zámožnému mäsiarovi v Čepuchove.“ (Dielo I, s. 380).
Ked´dže v prvej časti je terčom paródie najmä postava Chruňa, je nápadný kontrast medzi ním a spôsobom prezentovania ženskej postavy. Mandragora je „sirota bez matky a otca“, „maldá víla“, má „zvoniaci hlas a ľúbezný smiech“. V druhej časti sa čiastočne mení charakter textu z literárnej paródie na spoločensko-politickú satiru, postava Chruňa sa objaví len v závere časti prestrojená za tajomného rytiera. Ľúbostný príbeh ustúpil do pozadia, hlavné miesto zaujali epizódy zo života mandragory a jej manžela Čakľoša zo Žabliaka so silným spoločensko-kritickým akcentom.
Kým v prvej časti absentovalo bližšie časové určenie udalostí, druhá je situovaná do historicky významného roku 1859, čo umožnilo autorovi začleniť do textu satiricko-kritický exkurz do dobovej situácie, dokumentovať ju epizódou politického zjazdu, na ktorý zaviedol Čakľoša, a predstaviť postavy najmä z hľadiska ich spoločenského fungovania ako nadutých aristokratov postihnutých titulomániou. Historický rámec tretej časti je rok 1867 s rakúsko-uhorským vyrovnaním a autorským kroirckým komentárom k nemu. Zatiaľ čo prvá časť sa sústreďovala na mužskú postavu – teda Chruňa a Mandragora bola prátomná len pasívne, druhá s dominujúcou charakteristikou Čakľoša tvorila akýsi prechod, tretia je venovaná ženskej protagonistke, ktorá sa z „mladej víly“ zmenila na „speklenú, v materializme a sebectve cele pohrúženú zlostnú babu“ (s. 392). Nasledujú epizódy, ktoré majú ťažisko v povýšeneckom a krutom správaní Mandragory voči služobníctvu. Mandragora odpovedá Chruňovi na jeho oslavné básne: „Pekná nie som, dobrá ešte menej. Ak mám dáku podobu s duchmi, teda to čerti sú, nie cherubi“ (s. 397). V prvej časti sa komický aspekt uplatnil najsilnejšie, postupne ho ubudlo. Kým však na začiatku išlo najmä o literárnu paródiu, postupne sa do textu dostali aj spoločenské problémy a didaktizujúci autor aj za cenu estetického oslabenia textu chcel zaujať k nim explicitne hodnotiaci postoj. Tretia časť je o tom, ako Mandragora dala pochytať žaby, ktoré

-10-
ju rušili pri spánku. pri realizácii tohto príkazu asistuje Chruňo s oslavným mandrigalom na jej počesť.