Ten však pokutu nedostane, ale vymerajú ju obci – je tu poukázané na takzvanú pánsku spravodlivosť, svojvôľu mocenského aparátu, úžerníkov, ktorí nepriaznivo pôsobia na sociálny a duchovný život, ale i na mravný úpadok sedliakov, ako je pijanstvo, duševná zaostalosť a národná neuvedomelosť.

Deň pekný
Odohráva sa na hostine u farára Rastica, ktorý žije v bývalom kaštieli Kobzayovcov. Všade vôkol znie slovenčina, prítomní pripíjajú na slávu farára Rastica. Autor predstavuje vymoženosti, ktoré zo zaostalej Chujavy urobili „osvietenú“ dedinu. Ako prvú zriadili materskú školu, lebo malé deti by im pri práci len prekážali, tak ich dali na starosť starej žene, ktorá bola stále doma. Potom zriadili vzájomnú pomocnicu, ktorá slúžila podobne ako banka. A nakoniec zriadili spoločnú sýpku.


-6-
Úvodná pasáž: Rozprávač tu vyzýva dobového čitateľa, zvyknutého na scény o života „vznešenej“ spoločnosti, aby výnimočne zostúpil aj do biednej Chujavy – „v akej azda i sám telesne prebývať ráči“. Formálne členenie scény je tu priamo podriadené rozprávačovmu zámeru: „vysokým“ štýlom hovoriť o „nízkych“ veciach. Autor chce do priestoru, vytvoreného sociálnym „zvýznamňovaním“ úvodnej formuly a parodickým „zvýrazňovaním“ jej obsahu, umiestniť ostne svojej ideovej tendencie. Nazýval ju „nebezpečnou kontabandou“. Poviedka vychádza z kompozičného využitia kontrastu medzi bezútešným životom zapadnutej dediny v porevolučných časoch a plánom zmeny situácie, ktorého uskutočňovateľom je hŕstka sociálne a národne cítiacich vzdelancov. Groteskne pochmúrny obraz jedného dňa v spustnutej obci – „ľahkomyseľnej na kraji priepasti“ – sa skladá z reťazca pohrôm ,ktoré sa na dedinu valia v podobe pokút a daní, vymáhaných stoličnými úradníkmi. Autor tu chcel vyjadriť osobné presvedčenie, že situácia ľudu sa po jeho formálnom vymanení z poddanstva roku 1848 nielenže nezlepšila, ale že sa podstatne zhoršila. V prospech dôvodu „u nás všetko je lož a lživá hra“ autor radí za sebou nové a nové dôkazy panskej zlovôle, hospodárskeho úpadku obce, negramotnosti, alkoholizmu, tmárskej poverčivosti a bezhraničnej zlomyseľnosti sedliakov a dedinskej chudoby. „Žijeme ako hovädá – otvorene priznáva richtár – nuž zachádzajú s nami ako s hovädami“. Stoliční úradníci – „rota hladošov“- ale aj výbercovia rôznych milodarov, tuláci, lotri a iná háveď privádzajú obeť k bezodnému pitiu pálenky. V nej ľud zahlušuje povedomie o krivdách a pochybnú panskú „spravodlivosť“. Šestnásť kapitoliek prvej časti poviedky je názorným súpisom drastických čŕt porevolučnej skutočnosti – „dňa škaredého“ – v ktorom upitý ľud, pohrúžený v nevedomosti, sám podáva „zdroj protivníkom svojho života“. Druhá časť poviedky – „deň pekný“- opisuje situáciu v obci po rokoch , „keď sa všetko na lepšie premenilo, ba sa stalo svojím opakom“.