Trúchlivé defilé celej galérie opilcov, bezočivcov a rafinovaných podvodníkov, groteskných vo svojom výzore a zmýšľaní, ale tragických vo svojom životnom údele, vystrieda opis slávnosti pri príležitosti narodenín pôvodcu prevratných zmien. Vlastenecký farár Rastic a jeho traja spolupracovníci na bankete spomínajú na zastávky strastiplnej cesty, ktorou sa sídlo nešváru a chudoby „premenilo v sídlo poriadku a zámožnosti“. Od opatrovne detí, cez vzájomnú pomocnicu, založenie obecnej sýpky, kúpu panského majetku a výstavbu obce po požiari sa dedina postupne „vymaňovala zo zbytkov feudálnych“. Zároveň dorastá pokolenie , „zdarilejšie, než chovanci derešov a drábov“. Až ono sa stáva zárukou lepšej budúcnosti, založenej na zásadách spoločenského hospodárenia.

Poviedka nie je žánrovo celkom vyhranená. Stojí na pomedzí racionalisticko koncipovaného traktátu a beletristicky štylizovanej prózy. Dej sa obmedzuje len na výber a jednosmerné zoradenie udalostí, ktoré objasňujú zväčša iba morálno-spoločenskú podstatu nastoleného problému. Autor sa vyhol umeleckejšie presvedčivejšiemu a dialekticky všestrannejšiemu zobrazeniu vnútorných pohnútok prerodu dedinskej spoločnosti. V zmysle svojich obrodeneckých zásad podáva ho iba ako priamy dôsledok reformy, uskutočnenej „zhora“ iniciatívnymi vzdelancami, ktorí prekonávajú odpor tzv. neuvedomelej masy. Je pozoruhodným obrazom sociálnej a morálnej biedy feudalizmom deptaného ľudu a smelých, hoci aj utopicko-ideálnych plánov na zásadnú zmenu situácie. -7-
DIELO

V Záborského diele priamo udiera do očí nápadná disproporcia medzi formou a obsahom jeho textov. Záborský celkom cieľavedome „zvýrazňuje“ obsah svojho posolstva a „zvýznamňuje“ jeho formu. Záborského irónia má za cieľ diskvalifikovať romantizmus jeho vlastnými prostriedkami, skompromitovať ho ako čosi svojvoľné, nespútané a výsostne deštruktívne. Poézia

Motívy jeho poézie vyplynuli s kollárovskej idey všeslovanstva, z autorovho polemického postoja voči vládnucim kruhom, ako aj voči romantickej aktivite vlastnej generácie. Táto tvorba, ktorej ťažisko je v revolučných a predrevolučných rokoch, obsahuje veľa archaických čŕt. Záborského básnický klasicizmus neráta s rovnováhou medzi „citom a rozumom“, ako ju vyjadrovala Kollárova poézia. Jeho dôraz je na jednoznačne údernom racionalizme, využívajúcom celý repertoár antických veršových noriem (óda, bájka, alegória, anekdota, epigram,...). Žehry. Básne a dvě řeči (1851): ťažisko knižky tvoria ódy (dumky), básnické a hrdinské listy a žihadlice (epigramy). Básnik tu používa najmä sapfickú, alkajskú strofu. Básnické listy sú napísané v hexametri, hrdinské v elegickom distichu.