Zbierka sa stala predmetom zdrvujúcej kritiky romantikov ako „vyškanduvaná klasicita“ a „miešanina bez ladu a skladu“. Klasicizmus a časomiera boli tak porazené a tým odsunuté na perifériu vývinu. Jeho najvýznamnejším a súčasne najrozsiahlejším veršovaným dielom je hrdinská báseň – náboženský epos Vstúpenie Krista do Raja (úryvky vyšli v Sokole 1863). Je to monumentálnu pokus o univerzálny pohľad na dejiny a súčasnosť. Motívy biblickej a ľudovej mytológie sa tu prepletajú so skúsenosťami dejín, s víziami spoločensko-technického pokroku.

Do sporov o problémoch poetiky zasiahol Záborský beletrizovaným traktátom Básnici a niekoľkými teoretizujúcimi staťami o otázkach antickej prozódie. Záborského základný štylistický trópus – synekdocha – sa najúčinnejšie prejavil v jeho prozaickej beletristike, kde dostal podobu hyperbolizovaného „naturalistického“ detailu. Tento detail nemal za cieľ individualizovať javy. Skôr pomáhal zovšeobecňovať všetko, s čím sa chcel autor literárne vyrovnať. Raz celku zobral úlohu časti, inokedy zasa inej časti vnucoval funkciu celku. Takto vytváral významové napätie, na ktorého pozadí pranieroval, ironizoval, parodoval a na ruby prevracal romanticky svojvoľné manipulovanie s kritériami všeobecného, zvláštneho a jednotlivého. Ústredným žánrom jeho prozaického diela je parodická groteska. Silný šok utrpel Záborský pri fiasku so svojou zbierkou Žehry (1851), ktorá bola odmietnutá štúrovskými romantikmi a po krachu svojich politicko-redaktorských ambícií vo Viedni. Všetko, k čomu po uvedených neúspechoch dospel, bolo iba za cenu „zrady“, za cenu popredia svojich pôvodných ideových, politických a estetických princípov. V minulosti sa mu ušiel titul „národný hriešnik“ (J. Hložanský 1870), v súčasnosti sa hovorí o „profesionálnom pobehlíkovi“ (V. Mináč 1974).
-3-
Próza

Sám svoje poviedky označoval ako „novoveké poviedky“ alebo „skutočné udalosti“. V zmysle dvoch základných hľadísk: didakticko-ideálneho a parodicko-kritického, možno ich rozdeliť na dve skupiny. 1. Práce prvého typu sú postavené na kontraste dokonalých noriem a nedokonalej reality. Majú moralistickú pointu a nezaprú rezíduá literárneho sentimentalizmu. Príkladom tejto koncepcie je „novoveká povesť“ Dva dni v Chujave (1873). Protiklad ideálu a reality vyjadrujú aj jej dve časti: Deň škaredý a Deň pekný. Zobrazujú prítomnosť spustnutej obce a jej nádejnú budúcnosť, privolanou reformnou prácou dedinskej inteligencie.
2. Druhá skupina, založená na paradoxnej zámene postojov a znehodnotení ideálov, má satiricko-pamfletické ostrie.