Opačný smer vývoja – vzostup a pád podvodníka – zobrazuje príbeh Nálezca pokladu (Slovenské pohľady 1914). Záborského historické poviedky (Buld, Svätoplukova zrada, O siedmich vojvodoch maďarských), ktoré majú styčné bodu s jeho dramatickou tvorbou, sa napospol viažu na situácie, v ktorých sa vývin obracia „proti sebe samému“ a historická kontinuita sa láme na zásahu surovej moci, zrade a chaosu. Druhá skupina Záborského prozaických prác je postavená na paradoxnom vykoľajení zákonitých súvislostí a racionálnych schém „prirodzenej“ hierarchie javov. Podľa autorovho presvedčenia absurdná porevolučná situácia zvrátila všetky rozumové kritériá. Preto významové ťažisko týchto poviedok tvoria parodisticky interpretované názory a činy ľudí, ktorí sa svojvoľne boria s logickým zmyslom života. Hrdinom v nich už nie je umiernený racionalista – intelektuál, ako ho Záborský najvýraznejšie zobrazil v autobiografickej poviedke Panslavický farár (Tábor 1870), ale romanticky štylizovaný zradca – človek bez pevných zásad. Takéto tragické vykoľajenie jednotlivca z celku máva rôznu intenzitu a je rôzne motivované. V poviedkach Borzajovci, Mrzutá, Frndolína a Jurát má podobu rodinného rozkolu: odopretie poslušnosti hlave domácnosti. Podobnú, ale politicky aktuálnejšiu podobu konfliktu nachádzame aj v poviedkach Kulifaj, Chruňo a Mandragora a Šofránkovci. Obrazom pomerov, ktoré u nás vládli v 50. - 60. rokoch 19. storočia, je paródia na „fantastickú hrdinskú báseň“ – Faustiáda. V centre je neľútostná anatómia života v slovenskom malomeste v čase vrcholenia a pádu bachovského absolutizmu. Dej je lokalizovaný do kocúrkovskej metropoly, ktorú možno nájsť „kdekoľvek medzi Tisou a Dunajom“. Na hlavu obrátený klasický rámec satirických reminiscencií na Danteho, Rabelaisa, Swifta, Miltona, Cervantesa, Goetheho a Kollára vypĺňajú „letiace arabesky“ – mozaikové epizódy. Spojovacím článkom avantúr je postava doktora Fausta, márne bojujúceho proti mašinérii rakúskeho byrokratického aparátu a plánovitej desorganizácii verejného života rovnako panslávmi, ako aj maďarónmi. Faustiáda je však vo svojej podstate tragickou výzvou na návrat do reality a k racionálnym princípom života. Podobnú, ale didaktickejšie štylizovanú tendenciu majú Záborského kratšie prozaické útvary – Násmešné listy, Rozmluvy, Telegramy, Kniha džefr a Kalendár drotára Fedora. -4-
Dramatická tvorba

Základnou a najvšeobecnejšou témou Záborského dramatickej tvorby sú tragické dôsledky zrady a bratovraždy, ktoré vyvolávajú večný kolobeh pomsty a zvádzajú dejinný vývoj na scestie.