Oslobodené dievča si odnáša svoje dieťa, ktoré napokon predsa ako "najdúch" ostane Gejzovi. Ďalšiu časť deja tvoria zápletky okolo volieb slúžneho. Chce ich vyhrať pán Gejza, ale na podplatenie voličov potrebuje peniaze. Preto sa usiluje o Ľudmilu, dcéru bohatej statkárky. Tá ho odmieta a dá svoju ruku Jablonkaymu, ktorý dobre zmýšľa s ľudom a nakoniec voľby vyhrá. Statkárka a mladý pán Gejza vyjdú naposmech. Veselohra je ostrou kritikou mravného úpadku zemianstva. -5-
CHRUŇO A MANDRAGORA

Spôsob prehodnocovania témy lásky v diele Jonáša Záborského najlepšie dokladá „fantastická rozprávka“ Chruňo a Mandragora. Sentimentálna novela šesťdesiatych rokov bola nakaktuálnejším žánrom s príslušnou tematikou, avšak podnetom pre paródiu mu bola akákoľvek oslava lásky bez ohľadu na literárny druh, v rpóze i v poézii, od romantickej, cez Kollára až k Perarcovi. Svoju nechuť k tejto téme vyjadril aj v beletrizovanom traktáte Básnici, kde jeho názor zaznieva z prehovorov viacerých účasníkov dišputy: „Mne sa to veru už.. dokonale zhnusilo. Čokoľvek vezmeš do ruky, divadelnú hru či rozprávku, všade len to zamilované lkanie, vzdychanie, zbožňovanie, dákej Dulciney del Toboso.. Nevidím, ako to môže dakomu chutiť, vyjmúc snáď dáku trafikárku v búdke alebo švadlenu.. Zdieľam vašu nechuť k modloslužbe kytle. I rozprávka i divadelná hra majú byť zrkadlom národov.. Ony majú doplňovať i históriu i skúsenosť, majú učiť, vystríhať, anpomínať.. K láske sa vždy utiekať nie je nutné. Je tisíc zaujímavejších predmetov. Bez lásky môže byť i divadelná hra i rozprávka najvýš zaujímavá.“ (Dielo II. s. 332 a 333). V takto didaktizujúco postavenom koncepte literatúry vyznievala téma lásky ako nadbytočná. Parodický zámer poviedky signalizuje už jej názov, v ktorom oproti eufonicky znejúcim slovanským menám, obvyklým v literárnych textoch daného obdobia, figuruje pejoratívum – nadávka. Je to postup u Záborského veľmi častý. I keď očakávaný komický účinok nie je vždy zaručený, autorovi racionalistovi záležalo viac na degradujúcom vyznení pomenovania než na jeho komickosti.
Príznakové je aj autorské žánrové označenie prózy v definitívnej verzii ako „fantastickej rozprávky“. Zatiaľ čo Kubániho text Hladu a lásky sugeruje dojem autentickosti, skutočnej udalosti, Záborský avizuje opak – fikciu, ktorá uňho znamená zároveň najvyššiu mieru hyperbolizácie negatívneho iracionálneho prvku, a s ktorou sa v textoch s týmto žánrovým prívlastkom spája silná inšpirovanosť inými literárnymi dielami, predovšetkým v zmysle negatívneho, parodického nadväzovania na ne.