(Roznaký prívlastok použil pre Faustiádu, dielo literatúrou najviac inšpirované, označiac ho za „fantastickú hrdinskú báseň“).
Dielo pozostáva z troch chronologicko radených častí so šiestimi krátkymi kapitolami. čas udalostí druhej a tretej časti je situovaný do historického rámca, ktorému autor podriadil časové odstupy medzi nimi (štyri a osem rokovň, abi si tak vytvoril možnosť zaujať stanovisko aj k dobovej politickej situácii, kedže literárna paródia v čírej podobe nuspokojovala dostatočne racionalistovu potrebu kritickosti, pretože jej chýbal spoločenský rozmer. Prvá, kompozične uzavretá časť by mohla existovať samostatne. Tak bola pod názvom Chruňo (1864) prvýkrát publikovaná a zrejme aj koncipovaná. S dopísaním ďalších častí autor prepracoval aj ju. Je mozaikou voľne pospájaných epizodických príhod zamilovaného Chruňa do chvíle sobáša svojej vyvolenej. Záborský hneď na začiatku vyjadril svoj cieľ i autorskú stratégiu. Po úvodnej vete: „Prudká až do zbláznenia bola láska, akou zahorel Chruňo k urodzenej panne Mandragore.“ (Dielo I, s.371) úplne diskvalifikuje hrdinu svojím hodnotením: „Ale čože? Bol mamľas. Miloval len zďaleka tak, že vyvolená srdca jeho nič o tom nevedela.“. Takáto degradujúca intervencia neponecháva na inteligencii čitateľa, aby si vytvoril vlastný názor na postavu. Protagonista svojím blúznivým citom reprezentuje iracionálno, nerozum, z ktorého ho chce racionalista čo najskôr a čo najúčinnejšie usvedčiť. S. Rakús: „Tlak tézy spôsobuje, že autor nejde na veci okľukou, ale – obrazne povedané – priamou prístupnou cestou.. úsilie o totalitu kritiky spôsobuje, že sa do satirického objektu ešte raz a priamo udiera.“ (1998, s.35 a 36).
-8-
Oproti časopisecek verzii textu sa v jeho definitívnej podobe zvýšila miera literárnosti, parodického až pamfletického nadväzovania na iné texty, pričom paródia miery viac na veršované diela s ľúbostnou tematikou a ich autorov. V pridaných pasážach je Chruňova snaha osláviť svoju lásku veršami prirovnaná k Petrarcovi a Kollárovi, paroduje sa Petrarcov vzťah k Laure a tieto intencie sleduje aj dodatočné zaradenie dvoch sonetov. Sonet na spodnicu starej babky, ktorú Chruňo pokladal za Mandragorinu, je dvojnásobne degradačný. Pokračuje v degradovaní protagonistu, omylom ospevujúceho nepravý objekt, ale zároveň paroduje samu básnickú formu odkazujúcu až k petrarkovskej oslave zušľachťujúceho typu lásky potlačujúceho telesnosť. Pre ňu charakteristické prisúdenie vlastnosí nadprirodzenej bytosti žene sa v motíve „vteleného anjela“ objaví aj na začiatku Chruňovho sonetu. „Doma pobozkal stokrát letnicu, vinul k srdcu, áno, i vzal ju na seba, vliezol do nej.