ŽIVOTOPIS

Jonáš Záborský sa narodil 3.2. 1812 v Záborí. Pochádza z rodiny drobného zemana. Nižšie gymnázium vychodil v Necpaloch a v Gemeri, národne sa uvedomil na lýceu v Kežmarku (1829-32). Po absolvovaní ev. teologickej akadémie na prešovskom kolégiu pôsobil ako kaplán v Pozdišovciach. V r. 1839-40 študoval na Univerzite v Halle, potom bol kaplánom u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši, ale už koncom r. 1840 prijal miesto ev. kňaza v Rankovciach. Čoskoro sa dostal do majetkových a administratívnych sporov s občanmi a cirkevnou vrchnosťou. Po požiari fary a kostola, zmietaný ideovou a existenčnou krízou, prestúpil r.1842 do kat. cirkvi. Ale ani tu nedosiahol, v čo dúfal. Namiesto sľúbenej profesúry na teológii dostal miesto nemeckého kaplána v Košiciach. Dávnejšie napätie medzi Záborským a štúrovskou skupinou, ktoré sa vyhranilo najmä po jeho odmietnutí spisovného jazyka, sa vyostrilo v revolúcii 1848-49. Odsudzoval postup uhorských revolucionárov i orientáciu Slovákov na Viedeň. Po väznení a vyšetrovaní revolučným uhorským Vlastibranným výborom a krátkej profesúre na košickej právnickej akadémii prijal na naliehanie D. Licharda a A. Radlinského funkciu redaktora vládnych viedenských Slovenských novín. Po konfliktoch s Bachovou cenzúrou opustil Viedeň a v marci 1853 sa stal kat. farárom v Župčanoch. Po šiestich rokoch prijal spisovnú slovenčinu a opäť sa venoval literárnej práci. V značnej izolácii od verejného života a v ustavičných konfliktoch s okolím písal básne, prózu, satiry, traktáty, cykly divadelných hier a rozsiahle historické práce.
Jeho irónia, ctižiadostivosť a neskrotný temperament sa ani v tejto životnej etape podstatne nezmenili. Okrem troch zošitov dramatických prác vydal tlačou iba poviedku Dva dni v Chujave (1873) a niekoľko ďalších prác uverejnil v časopisoch a almanachoch. Posledné roky prežil osihotený v zatrpknutosti a s vedomím strateného života. Zomrel 23. 1. 1876 v Župčanoch.

-1-
ZÁBORSKÝ AKO ČLOVEK

Záborského možno označiť za „zatrpknutého samotára“, „groteskno-pochmúrneho kritika“, „racionalistické monštrum v romantickom obkľúčení“, za „národného a literárneho hriešnika“, „kronikára bláznovstiev veku“, či jednoducho za „literárneho najdúcha“.
Záborský mal na ostatných tvorcov svojský názor: Hurbana korunoval za „slovenského Lžidimitrija“, Kalinčiaka poctil ironickým titulom „diktátor v beletristike“, o Sládkovičovi hovoril iba ako o „do seba zaľúbenom maznáčikovi“.

Nakoľko bol takto kritický k ostatným, chcel byť kritický aj voči sebe. V životopise sa priznáva k „vzdorovitosti“ a neskrotnej „ctižiadosti“. Štylizoval sa do postavy kňaza – intelektuála, ktorý je v „protimluve s celým svetom“, a preto sa všade stretáva len s nezaslúženou „pohrdou“. Netajil sa „že pohŕda všetkými a ním všetci“. Nečudo, že jeho zásadné spory s vlastnou generáciu, s cirkevnou i štátnou vrchnosťou občas prerastali hranice zvyčajnosti a autora vystavovali podozrenie zo stihomanu. Záborský veril, že nie on, ale obklopujúca skutočnosť sa mení. Ako zaťatý racionalista z Kollárovej školy Záborský zameriaval svoje výpady najmä proti dialektickému mysleniu svojich romantických rovesníkov, proti ich údajne „streštenej“ a „fantazmagorickej“ pravde vystúpil s jednoduchými argumentmi tzv. „sedliackeho rozumu“. Odmietol Heglovu tézu o rozumnosti všetkého, čo jestvuje. Nedôveroval pragmatickému kompromisníctvu a ústupkom pred nevyhnutnými okolnosťami, ktorými ospravedlňoval niektoré svoje kroky aj Ľudovít Štúr. Zásadným skepticizmom, utvrdzovaným neistotami štyroch politických režimov, ktoré osobne zažil, Záborský oponoval rovnako mesianostickým vizionárom slovanskej budúcnosti, ako aj pragmaticky orientovaným kliesniteľom filozofie prítomného života, ako ku uznávala užšia Štúrova skupina. Záborský bol človek, ktorého najprirodzenejším existenčným stavom bolo žiť „v rozpore so sebou a celým svetom“. Sám sa nazval človekom, ktorý sa „jedným okom smeje, druhým plače“. Jeho ideálom boli nemenné univerzálne pravdy a klasicisticky stabilná rovnováha všetkého jestvujúceho. Okolnosti ho však nútili aktívne reagovať na zložité situácie každodenného života. Záborský je reprezentantom tzv. „sedliackeho rozumu“. Ide tu o utilitárne myslenie človeka z ľudu, ktorý pozná len dve stránky hodnotenia životných faktov – to, čo je bezprostredne užitočné a čo nie, čo je dobré a čo je zlé. Záborský tento ľudový názor prispôsobil normám osvietenského racionalizmu. Príklad literárnej rekonštrukcie takéhoto postoja nachádzame v poviedke Dva dni v Chujave. Sedliacky rozum mu potvrdzoval, že noc sa strieda s dňom, že po „dni škaredom“ nevyhnutne prichádza „deň pekný“, ako to zobrazil v poviedke. Utešoval sa nádejou, že tento kolobeh je večný a nezmeniteľný. Do centra Záborského kritickej pozornosti sa vo zvýšenej miere dostali znepokojujúce problémy čias, ktoré jeho rovesníci pokladali iba za sprievodné črty zrodu nových spoločenských a ideových formácií. -2
DVA DNI V CHUJAVE
Postavy:
*Ján Kožuch – sedliak, krutý, ublížil aj vlastnej matke.

Jediný má dosť drzosti verejne odvrávať vrchnosti. Všetkých kritizuje, len seba nie. V Dni peknom bol najnedôverčivejší voči zmenám v Chujave. *Richtár Hučko – najparádnejší, chcel byť zadobre s pánmi i sedliakmi. *Lipnický - ožran, keď nemal začo piť, priniesol krčmárovi posledné žriebä ( aj so ženou ho prepil). *Humenský - papuľnatý, namyslený, no najvzdelanejší v dedine (absolvoval latinské školy). Navádzal sedliakov, aby napísali sťažnosť panovníkovi do Viedne, lebo on chcel byť richtárom.
*úradník nazývaný pán s veľkým nosom – namyslený, prejavuje vládnej moci vďačnosť používaním maďarčiny - Slovákom sa zdá podľa reči, že je Maďar a Maďarom, že je Slovák. Slušne sa správa iba k zemanovi Kobzayovi.
*zeman Kobzay - neschopný, nezaujíma sa o ľud, príživník. Z detí j najznámejší syn Arpád, ktorý sa vysmieval z veľkého nosa vzácneho hosťa. V „Dni peknom“ Kobzayovci odišli z kraja a ich majetok odkúpila obec. *evanjelický učiteľ Koreň - neschopný človek, opilec a skoro každé decko v dedine bolo jeho krstňatkom. Vôbec mu nezáležalo na tom, či posielajú rodičia deti do školy. *farár Čulík - držal s pánmi, maďarizoval deti a ešte sa tým aj vychvaľoval. Kňazské povinnosti si plnil, ale nič viac nespravil. *učiteľ Semenák - horlivý človek, vzdelaný Slovák. Na začiatku chodil po domoch a prosil rodičov, aby deti posielali do školy. Deti si ho veľmi obľúbili. Nikdy ich netrestal, stačil iba prísny pohľad.
*farár Rastic- dobrý, vytrvalý, vzdelaný národovec. On mal najväčšiu zásluhu na zmenách v Chujave
*úradník Rozumovský - racionalista, ktorý navrhol veľa vymožeností, pomocou ktorých sa Chujava zbaví biedy a morálnej skazy. V jeho predstavách sú aj prvky družstevníctva.

Deň škaredý
Načrtáva obraz zaostalej feudálnej dediny Chujavy. Dedinčania z Chujavy očakávajú návštevu dôležitého úradníka, ktorý má prezrieť kôpky štrku pre stoličný úrad. V prichádzajúcom spoznávajú pána s veľkým nosom. Tak nazývali pomocníka slúžneho pre jeho neobyčajne dlhý nos, do ktorého ustavične pchal čierny tabak. Prišiel spolu s cestmajster, ktorých úlohou bolo posúdiť, či obyvatelia nanosili dostatok štrku na cestu. Najmenšie kôpky nanosil zemepán?.

Ten však pokutu nedostane, ale vymerajú ju obci – je tu poukázané na takzvanú pánsku spravodlivosť, svojvôľu mocenského aparátu, úžerníkov, ktorí nepriaznivo pôsobia na sociálny a duchovný život, ale i na mravný úpadok sedliakov, ako je pijanstvo, duševná zaostalosť a národná neuvedomelosť.

Deň pekný
Odohráva sa na hostine u farára Rastica, ktorý žije v bývalom kaštieli Kobzayovcov. Všade vôkol znie slovenčina, prítomní pripíjajú na slávu farára Rastica. Autor predstavuje vymoženosti, ktoré zo zaostalej Chujavy urobili „osvietenú“ dedinu. Ako prvú zriadili materskú školu, lebo malé deti by im pri práci len prekážali, tak ich dali na starosť starej žene, ktorá bola stále doma. Potom zriadili vzájomnú pomocnicu, ktorá slúžila podobne ako banka. A nakoniec zriadili spoločnú sýpku.

-6-
Úvodná pasáž: Rozprávač tu vyzýva dobového čitateľa, zvyknutého na scény o života „vznešenej“ spoločnosti, aby výnimočne zostúpil aj do biednej Chujavy – „v akej azda i sám telesne prebývať ráči“. Formálne členenie scény je tu priamo podriadené rozprávačovmu zámeru: „vysokým“ štýlom hovoriť o „nízkych“ veciach. Autor chce do priestoru, vytvoreného sociálnym „zvýznamňovaním“ úvodnej formuly a parodickým „zvýrazňovaním“ jej obsahu, umiestniť ostne svojej ideovej tendencie. Nazýval ju „nebezpečnou kontabandou“. Poviedka vychádza z kompozičného využitia kontrastu medzi bezútešným životom zapadnutej dediny v porevolučných časoch a plánom zmeny situácie, ktorého uskutočňovateľom je hŕstka sociálne a národne cítiacich vzdelancov. Groteskne pochmúrny obraz jedného dňa v spustnutej obci – „ľahkomyseľnej na kraji priepasti“ – sa skladá z reťazca pohrôm ,ktoré sa na dedinu valia v podobe pokút a daní, vymáhaných stoličnými úradníkmi. Autor tu chcel vyjadriť osobné presvedčenie, že situácia ľudu sa po jeho formálnom vymanení z poddanstva roku 1848 nielenže nezlepšila, ale že sa podstatne zhoršila. V prospech dôvodu „u nás všetko je lož a lživá hra“ autor radí za sebou nové a nové dôkazy panskej zlovôle, hospodárskeho úpadku obce, negramotnosti, alkoholizmu, tmárskej poverčivosti a bezhraničnej zlomyseľnosti sedliakov a dedinskej chudoby. „Žijeme ako hovädá – otvorene priznáva richtár – nuž zachádzajú s nami ako s hovädami“. Stoliční úradníci – „rota hladošov“- ale aj výbercovia rôznych milodarov, tuláci, lotri a iná háveď privádzajú obeť k bezodnému pitiu pálenky. V nej ľud zahlušuje povedomie o krivdách a pochybnú panskú „spravodlivosť“. Šestnásť kapitoliek prvej časti poviedky je názorným súpisom drastických čŕt porevolučnej skutočnosti – „dňa škaredého“ – v ktorom upitý ľud, pohrúžený v nevedomosti, sám podáva „zdroj protivníkom svojho života“. Druhá časť poviedky – „deň pekný“- opisuje situáciu v obci po rokoch , „keď sa všetko na lepšie premenilo, ba sa stalo svojím opakom“.

Trúchlivé defilé celej galérie opilcov, bezočivcov a rafinovaných podvodníkov, groteskných vo svojom výzore a zmýšľaní, ale tragických vo svojom životnom údele, vystrieda opis slávnosti pri príležitosti narodenín pôvodcu prevratných zmien. Vlastenecký farár Rastic a jeho traja spolupracovníci na bankete spomínajú na zastávky strastiplnej cesty, ktorou sa sídlo nešváru a chudoby „premenilo v sídlo poriadku a zámožnosti“. Od opatrovne detí, cez vzájomnú pomocnicu, založenie obecnej sýpky, kúpu panského majetku a výstavbu obce po požiari sa dedina postupne „vymaňovala zo zbytkov feudálnych“. Zároveň dorastá pokolenie , „zdarilejšie, než chovanci derešov a drábov“. Až ono sa stáva zárukou lepšej budúcnosti, založenej na zásadách spoločenského hospodárenia.

Poviedka nie je žánrovo celkom vyhranená. Stojí na pomedzí racionalisticko koncipovaného traktátu a beletristicky štylizovanej prózy. Dej sa obmedzuje len na výber a jednosmerné zoradenie udalostí, ktoré objasňujú zväčša iba morálno-spoločenskú podstatu nastoleného problému. Autor sa vyhol umeleckejšie presvedčivejšiemu a dialekticky všestrannejšiemu zobrazeniu vnútorných pohnútok prerodu dedinskej spoločnosti. V zmysle svojich obrodeneckých zásad podáva ho iba ako priamy dôsledok reformy, uskutočnenej „zhora“ iniciatívnymi vzdelancami, ktorí prekonávajú odpor tzv. neuvedomelej masy. Je pozoruhodným obrazom sociálnej a morálnej biedy feudalizmom deptaného ľudu a smelých, hoci aj utopicko-ideálnych plánov na zásadnú zmenu situácie. -7-
DIELO

V Záborského diele priamo udiera do očí nápadná disproporcia medzi formou a obsahom jeho textov. Záborský celkom cieľavedome „zvýrazňuje“ obsah svojho posolstva a „zvýznamňuje“ jeho formu. Záborského irónia má za cieľ diskvalifikovať romantizmus jeho vlastnými prostriedkami, skompromitovať ho ako čosi svojvoľné, nespútané a výsostne deštruktívne. Poézia

Motívy jeho poézie vyplynuli s kollárovskej idey všeslovanstva, z autorovho polemického postoja voči vládnucim kruhom, ako aj voči romantickej aktivite vlastnej generácie. Táto tvorba, ktorej ťažisko je v revolučných a predrevolučných rokoch, obsahuje veľa archaických čŕt. Záborského básnický klasicizmus neráta s rovnováhou medzi „citom a rozumom“, ako ju vyjadrovala Kollárova poézia. Jeho dôraz je na jednoznačne údernom racionalizme, využívajúcom celý repertoár antických veršových noriem (óda, bájka, alegória, anekdota, epigram,...). Žehry. Básne a dvě řeči (1851): ťažisko knižky tvoria ódy (dumky), básnické a hrdinské listy a žihadlice (epigramy). Básnik tu používa najmä sapfickú, alkajskú strofu. Básnické listy sú napísané v hexametri, hrdinské v elegickom distichu.

Zbierka sa stala predmetom zdrvujúcej kritiky romantikov ako „vyškanduvaná klasicita“ a „miešanina bez ladu a skladu“. Klasicizmus a časomiera boli tak porazené a tým odsunuté na perifériu vývinu. Jeho najvýznamnejším a súčasne najrozsiahlejším veršovaným dielom je hrdinská báseň – náboženský epos Vstúpenie Krista do Raja (úryvky vyšli v Sokole 1863). Je to monumentálnu pokus o univerzálny pohľad na dejiny a súčasnosť. Motívy biblickej a ľudovej mytológie sa tu prepletajú so skúsenosťami dejín, s víziami spoločensko-technického pokroku.

Do sporov o problémoch poetiky zasiahol Záborský beletrizovaným traktátom Básnici a niekoľkými teoretizujúcimi staťami o otázkach antickej prozódie. Záborského základný štylistický trópus – synekdocha – sa najúčinnejšie prejavil v jeho prozaickej beletristike, kde dostal podobu hyperbolizovaného „naturalistického“ detailu. Tento detail nemal za cieľ individualizovať javy. Skôr pomáhal zovšeobecňovať všetko, s čím sa chcel autor literárne vyrovnať. Raz celku zobral úlohu časti, inokedy zasa inej časti vnucoval funkciu celku. Takto vytváral významové napätie, na ktorého pozadí pranieroval, ironizoval, parodoval a na ruby prevracal romanticky svojvoľné manipulovanie s kritériami všeobecného, zvláštneho a jednotlivého. Ústredným žánrom jeho prozaického diela je parodická groteska. Silný šok utrpel Záborský pri fiasku so svojou zbierkou Žehry (1851), ktorá bola odmietnutá štúrovskými romantikmi a po krachu svojich politicko-redaktorských ambícií vo Viedni. Všetko, k čomu po uvedených neúspechoch dospel, bolo iba za cenu „zrady“, za cenu popredia svojich pôvodných ideových, politických a estetických princípov. V minulosti sa mu ušiel titul „národný hriešnik“ (J. Hložanský 1870), v súčasnosti sa hovorí o „profesionálnom pobehlíkovi“ (V. Mináč 1974).
-3-
Próza

Sám svoje poviedky označoval ako „novoveké poviedky“ alebo „skutočné udalosti“. V zmysle dvoch základných hľadísk: didakticko-ideálneho a parodicko-kritického, možno ich rozdeliť na dve skupiny. 1. Práce prvého typu sú postavené na kontraste dokonalých noriem a nedokonalej reality. Majú moralistickú pointu a nezaprú rezíduá literárneho sentimentalizmu. Príkladom tejto koncepcie je „novoveká povesť“ Dva dni v Chujave (1873). Protiklad ideálu a reality vyjadrujú aj jej dve časti: Deň škaredý a Deň pekný. Zobrazujú prítomnosť spustnutej obce a jej nádejnú budúcnosť, privolanou reformnou prácou dedinskej inteligencie.
2. Druhá skupina, založená na paradoxnej zámene postojov a znehodnotení ideálov, má satiricko-pamfletické ostrie.

Opačný smer vývoja – vzostup a pád podvodníka – zobrazuje príbeh Nálezca pokladu (Slovenské pohľady 1914). Záborského historické poviedky (Buld, Svätoplukova zrada, O siedmich vojvodoch maďarských), ktoré majú styčné bodu s jeho dramatickou tvorbou, sa napospol viažu na situácie, v ktorých sa vývin obracia „proti sebe samému“ a historická kontinuita sa láme na zásahu surovej moci, zrade a chaosu. Druhá skupina Záborského prozaických prác je postavená na paradoxnom vykoľajení zákonitých súvislostí a racionálnych schém „prirodzenej“ hierarchie javov. Podľa autorovho presvedčenia absurdná porevolučná situácia zvrátila všetky rozumové kritériá. Preto významové ťažisko týchto poviedok tvoria parodisticky interpretované názory a činy ľudí, ktorí sa svojvoľne boria s logickým zmyslom života. Hrdinom v nich už nie je umiernený racionalista – intelektuál, ako ho Záborský najvýraznejšie zobrazil v autobiografickej poviedke Panslavický farár (Tábor 1870), ale romanticky štylizovaný zradca – človek bez pevných zásad. Takéto tragické vykoľajenie jednotlivca z celku máva rôznu intenzitu a je rôzne motivované. V poviedkach Borzajovci, Mrzutá, Frndolína a Jurát má podobu rodinného rozkolu: odopretie poslušnosti hlave domácnosti. Podobnú, ale politicky aktuálnejšiu podobu konfliktu nachádzame aj v poviedkach Kulifaj, Chruňo a Mandragora a Šofránkovci. Obrazom pomerov, ktoré u nás vládli v 50. - 60. rokoch 19. storočia, je paródia na „fantastickú hrdinskú báseň“ – Faustiáda. V centre je neľútostná anatómia života v slovenskom malomeste v čase vrcholenia a pádu bachovského absolutizmu. Dej je lokalizovaný do kocúrkovskej metropoly, ktorú možno nájsť „kdekoľvek medzi Tisou a Dunajom“. Na hlavu obrátený klasický rámec satirických reminiscencií na Danteho, Rabelaisa, Swifta, Miltona, Cervantesa, Goetheho a Kollára vypĺňajú „letiace arabesky“ – mozaikové epizódy. Spojovacím článkom avantúr je postava doktora Fausta, márne bojujúceho proti mašinérii rakúskeho byrokratického aparátu a plánovitej desorganizácii verejného života rovnako panslávmi, ako aj maďarónmi. Faustiáda je však vo svojej podstate tragickou výzvou na návrat do reality a k racionálnym princípom života. Podobnú, ale didaktickejšie štylizovanú tendenciu majú Záborského kratšie prozaické útvary – Násmešné listy, Rozmluvy, Telegramy, Kniha džefr a Kalendár drotára Fedora. -4-
Dramatická tvorba

Základnou a najvšeobecnejšou témou Záborského dramatickej tvorby sú tragické dôsledky zrady a bratovraždy, ktoré vyvolávajú večný kolobeh pomsty a zvádzajú dejinný vývoj na scestie.

Najelementárnejším východiskom jeho drám, veselohier, frašiek a scénických obrazov je staronový spor racionalistického univerzalizmu s romantickým partikularizmom, ako ho stelesňuje najmä postava tzv. samozvanca. Hrdinovia Záborského divadelných hier však nezaprú svoj klasicistický rodokmeň, tak ako forma jeho drámy neodtají, že je vlastne epikou prepísanou do dialógov. Hybnou pákou jeho tragédií sú krízové situácie dejín, zakotvené v momentoch zrady a nesvornosti. Záborského historické drámy sa tematicky členia do troch väčších celkov:
1. Otvára ich cyklus jedenástich hier z dejín Veľkomoravskej ríše a dejín slovensko-uhorských, dodatočne nazvaných slovenská kalvária (Posledné dni Veľkej Moravy, Odboj Zadunajských Slovákov, Arpádovci, Bitka u Rozhanoviec, Huňadovci, Dóža a i.). Voľne sa k nim druží dráma Holub s témou slovenskej účasti v revolúcii 1848-49. 2. Druhým celkom je súbor hier z dejov srbsko-uhorských (Chorvátska Helena, Stroskotanie Srbska a Ďorde Čierny).
3. Tretí cyklus tvorí deväť drám z čias lžidimitrijovských nepokojov v Rusku (Ubitie Dimitrija, Ocárenie Dimitrija, Lžedimitrij v Poľsku, Pád Godunovových ai.). Ďalšie drámy, činohry a frašky (Jánošíkova večera, Bohatý okrádač, Pytač, Pansláv a populárna veselohra Najdúch) vyšli tak ako historické cykly zásluhou Jozefa Viktorina vo vydaniach: Básne Dramatické, Lžedimitrijady čili búrky lžedimitrijovské v Rusku a divadelné hry. Okrem toho vytvoril Záborský ešte viacero veselohier a frašiek. Z nich je umelecky najhodnotnejšia 5-dejstvová veselohra: NAJDÚCH. Zobrazuje tu komické črty života drobného zemianstva, rozdiely medzi panskou a sedliackou morálkou Je to satira na slovenské zemianstvo. Statkár Kobozy utráca majetok a jediné východisko vidí v bohatej neveste. Jeho syn Gejza sa vyznačuje nadutosťou a hlúposťou. Predstavuje mravný úpadok zemianstva. Pokrok predstavuje Jablonkay. Záborského postavy sú zosmiešnené, často zveličené, alebo zjednodušené.
Hra je akoby jedna epizóda z Kalinčiakovej Reštaurácie – zobrazuje komické črty života drobného zemianstva, rozdiely medzi panskou a sedliackou morálkou. Tento obrázok rozkladu feudálnych vzťahov na pozadí predzvestí rebelantských nálad ľudu v predrevolučných rokoch je najčastejšie inscenovanou Záborského dramatickou prácou.
V hre vtipne rozohráva dej okolo nemanželského dieťaťa mladého zemana a statkára Gejzu Kobozyho a zvedenej sedliackej dievčiny Máňuše Rojkovičovej. Zvedené dievča donútené biedou donesie svoje dieťa na panský dvor, aby ho tam vychovali. Zvodca, mladý pán Gejza, ju dá zatvoriť, aby ju donútil mlčať. Ľud sa o tom dozvie a chce sa pánom pomstiť.

Oslobodené dievča si odnáša svoje dieťa, ktoré napokon predsa ako "najdúch" ostane Gejzovi. Ďalšiu časť deja tvoria zápletky okolo volieb slúžneho. Chce ich vyhrať pán Gejza, ale na podplatenie voličov potrebuje peniaze. Preto sa usiluje o Ľudmilu, dcéru bohatej statkárky. Tá ho odmieta a dá svoju ruku Jablonkaymu, ktorý dobre zmýšľa s ľudom a nakoniec voľby vyhrá. Statkárka a mladý pán Gejza vyjdú naposmech. Veselohra je ostrou kritikou mravného úpadku zemianstva. -5-
CHRUŇO A MANDRAGORA

Spôsob prehodnocovania témy lásky v diele Jonáša Záborského najlepšie dokladá „fantastická rozprávka“ Chruňo a Mandragora. Sentimentálna novela šesťdesiatych rokov bola nakaktuálnejším žánrom s príslušnou tematikou, avšak podnetom pre paródiu mu bola akákoľvek oslava lásky bez ohľadu na literárny druh, v rpóze i v poézii, od romantickej, cez Kollára až k Perarcovi. Svoju nechuť k tejto téme vyjadril aj v beletrizovanom traktáte Básnici, kde jeho názor zaznieva z prehovorov viacerých účasníkov dišputy: „Mne sa to veru už.. dokonale zhnusilo. Čokoľvek vezmeš do ruky, divadelnú hru či rozprávku, všade len to zamilované lkanie, vzdychanie, zbožňovanie, dákej Dulciney del Toboso.. Nevidím, ako to môže dakomu chutiť, vyjmúc snáď dáku trafikárku v búdke alebo švadlenu.. Zdieľam vašu nechuť k modloslužbe kytle. I rozprávka i divadelná hra majú byť zrkadlom národov.. Ony majú doplňovať i históriu i skúsenosť, majú učiť, vystríhať, anpomínať.. K láske sa vždy utiekať nie je nutné. Je tisíc zaujímavejších predmetov. Bez lásky môže byť i divadelná hra i rozprávka najvýš zaujímavá.“ (Dielo II. s. 332 a 333). V takto didaktizujúco postavenom koncepte literatúry vyznievala téma lásky ako nadbytočná. Parodický zámer poviedky signalizuje už jej názov, v ktorom oproti eufonicky znejúcim slovanským menám, obvyklým v literárnych textoch daného obdobia, figuruje pejoratívum – nadávka. Je to postup u Záborského veľmi častý. I keď očakávaný komický účinok nie je vždy zaručený, autorovi racionalistovi záležalo viac na degradujúcom vyznení pomenovania než na jeho komickosti.
Príznakové je aj autorské žánrové označenie prózy v definitívnej verzii ako „fantastickej rozprávky“. Zatiaľ čo Kubániho text Hladu a lásky sugeruje dojem autentickosti, skutočnej udalosti, Záborský avizuje opak – fikciu, ktorá uňho znamená zároveň najvyššiu mieru hyperbolizácie negatívneho iracionálneho prvku, a s ktorou sa v textoch s týmto žánrovým prívlastkom spája silná inšpirovanosť inými literárnymi dielami, predovšetkým v zmysle negatívneho, parodického nadväzovania na ne.

(Roznaký prívlastok použil pre Faustiádu, dielo literatúrou najviac inšpirované, označiac ho za „fantastickú hrdinskú báseň“).
Dielo pozostáva z troch chronologicko radených častí so šiestimi krátkymi kapitolami. čas udalostí druhej a tretej časti je situovaný do historického rámca, ktorému autor podriadil časové odstupy medzi nimi (štyri a osem rokovň, abi si tak vytvoril možnosť zaujať stanovisko aj k dobovej politickej situácii, kedže literárna paródia v čírej podobe nuspokojovala dostatočne racionalistovu potrebu kritickosti, pretože jej chýbal spoločenský rozmer. Prvá, kompozične uzavretá časť by mohla existovať samostatne. Tak bola pod názvom Chruňo (1864) prvýkrát publikovaná a zrejme aj koncipovaná. S dopísaním ďalších častí autor prepracoval aj ju. Je mozaikou voľne pospájaných epizodických príhod zamilovaného Chruňa do chvíle sobáša svojej vyvolenej. Záborský hneď na začiatku vyjadril svoj cieľ i autorskú stratégiu. Po úvodnej vete: „Prudká až do zbláznenia bola láska, akou zahorel Chruňo k urodzenej panne Mandragore.“ (Dielo I, s.371) úplne diskvalifikuje hrdinu svojím hodnotením: „Ale čože? Bol mamľas. Miloval len zďaleka tak, že vyvolená srdca jeho nič o tom nevedela.“. Takáto degradujúca intervencia neponecháva na inteligencii čitateľa, aby si vytvoril vlastný názor na postavu. Protagonista svojím blúznivým citom reprezentuje iracionálno, nerozum, z ktorého ho chce racionalista čo najskôr a čo najúčinnejšie usvedčiť. S. Rakús: „Tlak tézy spôsobuje, že autor nejde na veci okľukou, ale – obrazne povedané – priamou prístupnou cestou.. úsilie o totalitu kritiky spôsobuje, že sa do satirického objektu ešte raz a priamo udiera.“ (1998, s.35 a 36).
-8-
Oproti časopisecek verzii textu sa v jeho definitívnej podobe zvýšila miera literárnosti, parodického až pamfletického nadväzovania na iné texty, pričom paródia miery viac na veršované diela s ľúbostnou tematikou a ich autorov. V pridaných pasážach je Chruňova snaha osláviť svoju lásku veršami prirovnaná k Petrarcovi a Kollárovi, paroduje sa Petrarcov vzťah k Laure a tieto intencie sleduje aj dodatočné zaradenie dvoch sonetov. Sonet na spodnicu starej babky, ktorú Chruňo pokladal za Mandragorinu, je dvojnásobne degradačný. Pokračuje v degradovaní protagonistu, omylom ospevujúceho nepravý objekt, ale zároveň paroduje samu básnickú formu odkazujúcu až k petrarkovskej oslave zušľachťujúceho typu lásky potlačujúceho telesnosť. Pre ňu charakteristické prisúdenie vlastnosí nadprirodzenej bytosti žene sa v motíve „vteleného anjela“ objaví aj na začiatku Chruňovho sonetu. „Doma pobozkal stokrát letnicu, vinul k srdcu, áno, i vzal ju na seba, vliezol do nej.

Keď sa v nej natešil, rozostrel si ju na posteľ a hľadiac na ňu, napísal v svojom oduševnení túto znelku:

Ó letnica, ktorá nežné údy
vteleného tieniš anjela,
ovluňuješ ako sneh biela,
pôvabnými ľahké nôžky prúdy!
Ach! Prečo tak prozreteľnosť blúdi,
že mne tvoje blaho odprela?
Naprav chybu, šata spyšnelá,
zameníme čestné naše trudy.
Iď, letnica, ty na vežu hore,
usmievať sa proti Mandragore,

popusť miesto svoje Chruňovi.
Mňa nech tvojou nebo slasťou žehná,
mne nech dané ľúbať útle stehná
i kopečok bruška ružový.

V kaštieli darmo hľadali po celej záhrade vyšívanú letnicu starej babuše o barle. Táto nadávala, Keď Chruňo jej letnicu objímal.“ (Dielo I, s. 372).

Priamo na domácu tradíciu parodizujúco odkazuje sonet vložený do tretej kapitoly, ktorý v prvých šiestich veršoch aluduje na Kollárov sonet zo Slávy dcery, potom sa však spomienkovo-idylická perspektíva textu láme a pokračuje rekapituláciou neúspešne končiacej Chruňovej epizódy z predošlej kapitoly:

„Hora, hora, ty zelená hora, „Přítomná jsou vždy mi všacka milá
zostaneš mi verne v pamäti: Místa kraje toho drahého
lebo tam, vo krásnom podletí, Kde jesme našli jeden druhého.
spotkala sa so mnou Mandragora. Kde mne střetla, kde se rozloučila:

Tma mi prišla utešená stvora Ona louka v háji ušlechtilá,
na úbočí strmej v ústrety.“ Motýla kde jala krásného,“
(Dielo I, s. 376) (Slávy dcera, s. 173)

-9-
V priebehu ďalších kapitol degradačný tlak na protagonostu neustále stúpa. Jeho uväznenie v svinskom chlieve, kde sa, idúc na pytačky, utiahol pred svojím sokom Čakľošom, vyjadruje mieru jeho nerozumnosti, priblížiac ho až k zvieracej úrovni. Chruňo sa nielen že ocitá v chlieve, ale sa správa aj ako zviera: .. „zaryl sa do vlhkej slamy až po uši“, z nedobrovoľného väzenia „vyskočí ako zajac z chrasti“, pri zbojníckom prepadnutí svojho soka „zareval ako ten lev, čo na hnoji ryje“ (s. 379). V. Mikula: „Opakované aplikovanie zvieracieho kódu na svoje postavy nachádzame i v textoch o generáciu staršieho Jána Chalupku.“
Východisková osvietenecko-racionalistická ideová báza napriek generačnej vzdialenosti viedla oboch autorov k obdobným postupom. Záborský dokonca mnohé Chalupkove motívy použil v o svojich textoch. Avšak oproti Chalupkovi hodnotiaceho svojho hrdinu prevažne ironicky: „My v ňom znova poznáme múdreho človeka, ako sme ho takého vždy poznali.“ (Bendeguz, s. 175), Záborský častejšie usvedčuje nerozum priamo, bez ironického odstupu. Prvá časť sa končí svadbou Mandragory s Chruňovým sokom Čakľošom. „Keď sa farár tázal maldej nevesty, či miluje Čakľoša, odpovedal z lavice Chruňo: Nie, nenávidím ho ako smrť! Zato ho vytackal kostolník z chrámu.“ Večer sa prizeral oknom na tancujúcich svadobníkov a videl i svoju Mandragorom. Buchol päsťou do okna tak, že črepy vleteli do chyže.

„Upláchnuť po tom nečinne sa mu nepodarilo. Naskutku ho zajali a poslali do Viedne – medzi bláznov.“ Pridaný je i odsek odhaľujúci Chruňov pôvod a jeho minulosť: „Bol vyštudovaným právnikom, ale na skúške prepadol. A prepadol preto, že namiesto študovania paragrafov študoval dievčatá a písal slovenské verše. Zostal potom na krku otcovi, zámožnému mäsiarovi v Čepuchove.“ (Dielo I, s. 380).
Ked´dže v prvej časti je terčom paródie najmä postava Chruňa, je nápadný kontrast medzi ním a spôsobom prezentovania ženskej postavy. Mandragora je „sirota bez matky a otca“, „maldá víla“, má „zvoniaci hlas a ľúbezný smiech“. V druhej časti sa čiastočne mení charakter textu z literárnej paródie na spoločensko-politickú satiru, postava Chruňa sa objaví len v závere časti prestrojená za tajomného rytiera. Ľúbostný príbeh ustúpil do pozadia, hlavné miesto zaujali epizódy zo života mandragory a jej manžela Čakľoša zo Žabliaka so silným spoločensko-kritickým akcentom.
Kým v prvej časti absentovalo bližšie časové určenie udalostí, druhá je situovaná do historicky významného roku 1859, čo umožnilo autorovi začleniť do textu satiricko-kritický exkurz do dobovej situácie, dokumentovať ju epizódou politického zjazdu, na ktorý zaviedol Čakľoša, a predstaviť postavy najmä z hľadiska ich spoločenského fungovania ako nadutých aristokratov postihnutých titulomániou. Historický rámec tretej časti je rok 1867 s rakúsko-uhorským vyrovnaním a autorským kroirckým komentárom k nemu. Zatiaľ čo prvá časť sa sústreďovala na mužskú postavu – teda Chruňa a Mandragora bola prátomná len pasívne, druhá s dominujúcou charakteristikou Čakľoša tvorila akýsi prechod, tretia je venovaná ženskej protagonistke, ktorá sa z „mladej víly“ zmenila na „speklenú, v materializme a sebectve cele pohrúženú zlostnú babu“ (s. 392). Nasledujú epizódy, ktoré majú ťažisko v povýšeneckom a krutom správaní Mandragory voči služobníctvu. Mandragora odpovedá Chruňovi na jeho oslavné básne: „Pekná nie som, dobrá ešte menej. Ak mám dáku podobu s duchmi, teda to čerti sú, nie cherubi“ (s. 397). V prvej časti sa komický aspekt uplatnil najsilnejšie, postupne ho ubudlo. Kým však na začiatku išlo najmä o literárnu paródiu, postupne sa do textu dostali aj spoločenské problémy a didaktizujúci autor aj za cenu estetického oslabenia textu chcel zaujať k nim explicitne hodnotiaci postoj. Tretia časť je o tom, ako Mandragora dala pochytať žaby, ktoré

-10-
ju rušili pri spánku. pri realizácii tohto príkazu asistuje Chruňo s oslavným mandrigalom na jej počesť.

Po jej zahanbujúcej odpovedi vytriezve zo svojho ľúbostného ošialu a píše:
-
„Žabky, žabky vo kaluži, tak, tak, tak,
zaspievajte Mandragore kvak, kvak, kvak!
Vy, ľudkovia, ktorým všetky zbiť velí,
zbite jednu len ropuchu v kaštieli.
Žabky moje, pyštky zlaté, tak, tak, tak,
zaspievajte Mandragore kvak, kvak, kvak!
(Dielo I, s. 397)

Záborský vychádzal typologicky zo staršieho konceptu literatúry, než bol romantický, mierou vecí je preňho rozumnosť a toto racionalistické východisko ho viedlo k odmietaniu všetkého iracionálneho, do sféry ktorého patrila aj blúznivá romantická láska.

-11-.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Jonáš Záborský: Život a tvorba Jonáša Záborského