Heinrich Heine - Život a tvorba

Heine sa narodil 13. decembra roku 1797 v Dusseldorfe, kde sedem rokov navštevoval miestne gymnázium. Je treba pripomenúť že sa narodil do ponurého obdobia útlaku Nemcov v Porýní. Zažil geto, v ktorom boli ľudia nútení žiť na úrovni stredoveku. Práve tu sa začínajú vytvárať jeho pocity osamelosti a vydedenectva, ktoré sa s predlžujúcim časom prehlbovali.
Oslobodenie nastalo počas francúzskej okupácie. Napoleonove revolučné vojská pritiahli do Nemecka roku 1811 a priniesli oslobodenie z tvrdého otroctva. Padlo Heineho geto, spolu so svojimi spoluobčanmi prežil vzkriesenie rodného mesta, zmŕtvychvstanie seba samého. Práve v tomto období ho začali priťahovať iné skupiny vydedencov, ktorí zdieľali podobné pocity. Boli to rodiny katov, ako jedny z mnohých. Tu Heine zahorel prvou láskou ku katovej dcére, hrdzavej Jozefe. Práve jej zásluhou sa do jeho poézie dostali nielen katovské motívy, ale aj množstvo ľudových rozprávok, vzťah k žene či k revolúcii.

,, Napriek tomu meču kata, ktorý sťal už stovky biednych hriešnikov, napriek potupe, aká sa spája s akýmkoľvek dotykom s nepoctivým rodom, bozkával som krásnu katovu dcéru. Bozkával som ju nie iba z nežnej náklonnosti, ale aj preto ,aby som sa vysmial starej spoločnosti a všetkým jej starým a temným predsudkom, a v tej chvíli zahoreli vo mne po prvý raz dva plamene, ktoré mi v živote žiarili aj ďalej; láska ku krásnym ženám a láska k francúzskej revolúcií.“

Prvého odmietnutia sa básnik dočkal od svojej sesternice Amálie. Trauma z tejto udalosti ho podnietila k ľahostajnosti voči všetkým ostatným ženám ktoré kedy stretol, z nich najväčšiu stopu zanechala Amália. Jeho stav sa plne odzrkadlil v tvorbe. Ľúbostná poézia je napísaná v kontrastoch, kde každý verš akoby si sám kládol odpor. Píše otvorenú erotickú poéziu, jeho verše sú plné túžby, túžby po živote či po pokojnom odpočinku, v radostiach vyjadruje rezignáciu. Jeho stav tu bol veľmi zložitý, akoby sám stál na dvoch brehoch rieky, nemohúci ju prekročiť.

,, Lesk i bôľ, sen i rozvrat, hudbu i disharmóniu, túžbu i krutosť, mlčanie i rev, cudnosť aj exhibicionizmus jeho protirečivej, zložitej, sociálno revolučnej a netýkavkovite intímnej, ubolenej, senzitívnej lyrickej duše.“

Z tohto stavu vzišli zbierky rozličné a Nové básne.
Heine študuje právo, ktoré však nenávidí.

V rokoch 1819- 1820 sa mu však podarí natrafiť na učiteľa Augusta Wilhelma Schlegela, literárneho vedca a básnika, ktorý z Heineho urobí romantika, ktorý sa neskôr vysmieva otrepaným námetom ,, škótskej hmly, talianskeho cvendžania či španielskeho lesku.“ Inšpiráciou na jeho tvorbu boli autori ako Novalis, Tieck, Hoffmann, Brentano.
V rokoch 1821 až 1823 absolvuje prednášky filozofa Hegla na univerzite v Berlíne. Hegel sa stáva druhou osobou po Schlegelovi, ktorý Heineho výrazne ovplyvnil. Jeho vplyvom básnik prináša do svojich diel iróniu. Tá sa postupne mení z tzv. romantickej irónie a prechádza od žartovania až k filozofickému vtipu, pričom ňou dokonale navádza dialóg medzi autorom a čitateľom. Heine nešetril ani na sebairónií, častokrát vysmievajúc sa sám z vlastných diel, ako ich s odstupom času komentoval. Sám sa o nej vyjadril takto:

,,Nedá sa jednoducho popierať, že výsmech, radosť z rozporu vecí, má v sebe niečo zlomyseľné, zatiaľ čo vážnosť je príbuzná skôr lepším citom. No práve v srdci sa spája žart a vážnosť, zlo a posvätnosť, horúčava a chlad tak úžasne, že je ťažké vynášať nad nimi súd.“

Roku 1823 autor prežíva lásku k Amáliinej sestre Tereze. Okrem toho prežíva pobyt pri Severnom mori v Nemecku. Zážitky z tohto pobytu neskôr vyšli v cykle Severné more. Poézia tohto diela je písaná voľne, verše plynu prirodzene, hovorovo, dajú sa prirovnať k valiacim sa morským vlnám. Na rozdiel od jeho predchodcov aj nasledovníkov tu nebadať viazanosť, slávnostnosť, verše ,, šité na mieru,“ lež voľnosť a prirodzenosť prejavu, farebnosť slov. Naskytá sa nám náhľad na človeka ako celok.
Zaujímavosťou o tvorbe Heinricha Heineho je skutočnosť o cenzúrach na jeho diela. V spisoch literárneho historika Houbena Zakázaná literatúra zaberá Heine asi 44 strán. S cenzúrou a konfiškáciami sa stretol u vydavateľov, redaktorov, úradov, dokonca aj priamo na štátnych úradoch. Zásluhu na konfiškáciách jeho diel ma i knieža Metternich. Heine bol obviňovaný z rôznych politických prehreškov či príliš expresívnym vyjadrením politických názorov a nesúhlasu, pričom v Paríži musel nečinne vyčkávať, čo z jeho tvorby v Nemecku vyjde. Vrcholom sa stalo uvalenie kliatby na všetku predchádzajúci i nadchádzajúcu Heineho tvorbu, ktorú vyniesol spolkový snem 10. decembra 1835. Napriek tomu Heine so svojou antipolitickou tvorbou neprestával a často svoju názory skrýval do básní formou metafor a metonýmií. Jeho skúsený vydavateľ Campe bol majstrom v pašovaní a zákaz bol na dielo vynikajúcou reklamou. Navyše nie vo všetkých nemeckých štátoch platil striktne tento zákaz. Tieto skutočnosti mali za následok, že Heineho diela vychádzali aj napriek zákazu.
Z tohto obdobia vzišla báseň považovaná za vrchol Heineho tvorby. Nemecko- Zimná rozprávka sa stala útokom na baštu feudalizmu, cisára ,cirkev, politických i úradníckych prisluhovačov aj napriek tomu, že feudalizmus už nejestvoval.

Mieša doteraz všetky prvky Heineho poézie: túžbu, hnev, vtip, irónia, lamentácia. Na priek tejto odchýlke sa Heine neodkláňa k politickej poézii. Bol to len malý úder voči nepriazni vladárov. V nasledujúcej zbierke Romancero spája politiku, erotiku a romantiku za vzniku úžasnej kombinácie- politickej lyriky.
Od roku 1831 autor žije v exile v Paríži, kam sa musel uchýliť z Nemecka. Svoj pohľad od Nemecka však nikdy neodvrátil. Aj keď našiel u Francúzov lepšie pochopenie, stal sa svetoznámym autorom, nikdy neprestával útočiť a ostro kritizovať samotné Prusko prostredníctvom poézie. Zakladal si na vymanení Nemecka spod tvrdej ruky Pruska a sám žialil nad budúcnosťou Nemecka. Bol vlastencom, pretože sa snažil hájiť slobodu ľudí a voľnosť myslenia, upriamený hlavne na budúcnosť. V závere Zimnej rozprávky predpovedal vznik nacistickej tretej ríše, čo ho najväčšmi zarmucovalo.
Heine zhrnul svoju poéziu do troch hlavných kníh; roku 1827 vyšla Kniha piesní, neuveriteľne populárna, ktorej verše utkvievajú v pamätiach miliónov. Pre svoju romantickú jednoduchosť a plnosť snových obrazov. Zakončená je cyklom Severné more, ktorého novátorstvo a piesňový prienik predchádza menšej popularite.
Roku 1844 vychádza zbierka Rozličné. Nie je však kompozične jednotná, lež je to súbor básní, ktorý pod jednu strechu vkladá ľúbostnú klasiku a erotickú lyriku.
Nasleduje jeho tretia veľká zbierka Romancero z roku 1851. Jej skladba je prepracovaná, tvorí vrchol Heineho kompozičného umenia. Okrem kompozície definitívne zahŕňa všetky Heineho básnické pokusy, úspešné či neúspešné. Nájdeme tu prechod od rozmarnosti k tragédií v Históriách, Lamentácie, cyklus Lazar, vyplnený kontrastmi a napokon Hebrejské melódie, tri rozsiahle skladby hovoriace o autorovej celoživotnej traume zo židovstva. Množstvo použitých prostriedkov vyvoláva pocit nepriehľadna, avšak v hlbšom zamyslení možno nájsť presné pravidlá, kde sa strieda kontrast, filozofia a sen.
Heinrich Heine krátko pred smrťou pocíti poslednú veľkú lásku k Elise Krientzovej. Krátko nato, 17. februára 1856 na Avenue Matignon v Paríži umiera. Pohreb sa konal 20. februára na cintoríne v Montmartre.

Zdroje:

Heinrich Heine Lorelei -