Michal Magone: Životopis

Michal Magone žil od 19.septembra 1845 do 21.januára 1859. Do svojich 13-ich rokov býval v Carmangole, potom až do svojej smrti v Don Boscovom ústave v Turíne.

Michal Magone bol chudobný chlapec bez otca. Jeho matka musela tvrdo pracovať, aby ona a jej deti mali z čoho žiť, a nemohla sa teda o neho starať. V Carmangole sa často potĺkal po uliciach a veľmi rád sa hral s ostatnými chlapcami. Bol veľmi nadaný a šikovný, mal dobré srdce, ale bol aj ľahkomyseľný a neposedný. Miško bol veľmi rád, keď sa dozvedel, že ho Don Bosco prijal do svojho ústavu v Turíne. Rozhodol sa, že sa stane kňazom. Ako to už v ústave Don Bosca bývalo, každý nový chlapec dostal svojho tajného „anjela strážneho“, ktorý sa mu mal stať kamarátom a ukázať mu, ako sa má v ústave správať, niekedy ho i napomenúť. Don Bosco si myslel, že niet lepšieho návodu na výchovu, ako dobrý príklad.

Miško sa po príchode do ústavu veľmi zmenil. Na začiatku sa musel zbaviť svojich zlozvykov. Bolo ho treba stále napomínať, aby sa učil ovládať prudké výbuchy svojho hnevu. Ale aj tu pomerne rýchlo zvíťazila jeho rozhodná vôľa: naučil sa ovládať svoju vznetlivú povahu. Miška, ktorý sa predtým v kostole nudil a neobsedel, začali pobožnosti zaujímať, páčili sa mu a do kostola sa dôkladne pripravoval. Spieval aj v chlapčenskom zbore. Jeho vzor bol Dominik Sávio a chcel ho vo všetkom napodobňovať. Časom sa stal ten neposedný Michal Magone vzorom pre všetkých chlapcov v ústave. V jeden večer sa sťažoval na bolesti žalúdka. Don Bosco mu dal liek proti žalúdočným bolestiam a poslal ho spať. Na druhý deň mu bolo zle, ťažko sa mu dýchalo. Don Bosco zavolal lekára, ale ten nič nezistil a odporúčal užívať tie isté lieky ako doteraz. Práve v ten deň bola v Turíne aj Miškova matka, ktorá im vysvetlila, že chlapec už od malička trpí na bolesti žalúdka a že mu podávala tie isté lieky, ako mu dali aj teraz. Na ďalší deň sa jeho stav veľmi zhoršil. Otec Zattini mu udelil sviatosť pomazania chorých. O niekoľko hodín prudkým bolestiam podľahol. Po Miškovej smrti zavládol v ústave veľký smútok a žiaľ.