februára 1958 sa oženil s herečkou Paulette Goddard v Branforde (Connecticut, USA), s ktorou sa zoznámil počas spolupráce na filmových projektoch. Usadil sa vo svojej vile vo Švajčiarsku a venoval iba sa písaniu, ktorého výsledkom boli romány Nebo nepozná obľúbencov (1961), Noc v Lisabone (1962) a Tiene v raji (1971), ktorý vyšiel až po jeho smrti. V roku 1963 mesto Osnabrück udelilo Remarquovi prestížnu Möserovu medailu. Ďalšie významné ocenenie “Großes Verdienstkreuz” obdržal v roku 1967 od Spolkovej republiky Nemecko. Remarquova životná púť sa zavŕšila 25. septembra 1970. Zomrel v nemocnici v meste Locarno vo Švajčiarsku. Pochovaný je na cintoríne v Porto Ronco.

Čas žiť čas umierať – dej:

Dej príbehu sa začína na východnom fronte v Ruskej dedine spomienkou na Afriku a staré časy víťazstva, keď denne postúpili toľko a toľko kilometrov, Rusi nemali delá a všetci si mysleli, že vojna sa rýchlo skončí. Postup sa zmenil v útek a Káhira už bola na dosah ruky. A to isté ich čakalo v Rusku. V jeseň 1941 Vodca vyhlásil, že Rusi sú už porazený a aj to tak vyzeralo. Na jeseň 1942 to vyhlásil zase a ešte stále to tak aj vyzeralo. Ale prišla zima a tá nevysvetliteľná doba pred Moskvou a Stalingradom. Zrazu sa nič nedarilo a všetko bolo ako začarované. Zrazu už Rusi zase mali dela. Na horizonte sa ozvalo hrmenie a prerušilo Vodcove reči a už neustalo a pred sebou hnalo nemecké divízie zase späť. Celé armádne zbory zostali odrezané a víťazstvo sa premenilo v útek tak ako pred Káhirou a Moskva bola už na dosah ruky. Je jar a z rozpúšťajúcim sa snehom zem odkrýva mŕtvych vojakov a zničené dediny. Hlavný hrdina Ernst Graeber sa nachádza spolu so svojím plukom v jednej takejto dedine, keď dennú jednotvárnosť naruší nájdenie nemeckého poddôstojníka (v snehu) a príchod zajatcov odsúdených na smrť. Zobrazenie života na fronte je síce trochu skreslené, ale je v ňom veľmi dobre badateľná túžba vojakov po návrate domov hoci tušia, že aj ich domov bude, ak už aj nieje, zatiahnutý do víru vojny. Graeber vie, že vojnu už prehrali, ale aj tak svedomite plní rozkazy, lebo vie, že ho čaká vytúžená dovolenka a tuší, že ak sa domov rýchlo nedostane tak svoj rodný dom možno už nikdy neuvidí. Vojna už trvala príliš dlho a on dva roky nevidel domov. Aj kamarátov, tých skutočných, si vojna už dávno vzala. Zostal len Fresenburg, jediný človek , ktorému úplne dôveroval. Za kopcom už bolo počuť zvuk vojny: „To znamená. Že nás zase nasadia. Dovolenka je v háji!; Áno.“ Graeber ale stihol zmiznúť domov než ho zastihol zastihnúť rozkaz o zrušení dovoleniek. Na ceste pozoruje vlakom a všíma si zmeny.