Graeber si požičal poddôstojnícku uniformu a Alžbeta si obliekla svoje najlepšie šaty. Išli spolu do hotela Geramie. Najlepší hotel v meste (len pre oficierov) stál uprostred sporiadaných ruín a pôsobil meštiacky. Za pomoci Reutera sa dostali dnu a potom si už len užívali večer. Ďalší deň sa išiel spýtať na poštu či tam nemá nejakú správu od rodičov. Pošta bola tiaž napol zhorená a rozbitá. Nič nové sa nedozvedel na pošte rovnako ako nič nové nevedel ani Alfonz. Bol u neho aj Heini. Opitý dozorca z koncentračného tábora. Heini odišiel do služby a Graeber hneď za ním. Ako ho tak pred sebou videl v prázdnej ulici cítil, že by niekomu v koncentráku veľmi pomohol keby ho bol teraz zabil. Nevedel čo ho k tomu hnalo ale chcel to zistiť. Išiel pohľadať Pohlmana na adresu, ktorú mu dal školník v škole. Našiel v ho v za jeho domom, ktorý bol prirodzene zničený. Zostarel. Cítil sa zodpovedný za to čo sa stalo. Vojnu pripustila k veslu práve jeho generácia tak ako k nemu pustila Adolfa Hitlera. Graeber u Pohlmana hľadal odpoveď, ktorú mu on ani nikto iný nemohol dať. Ospravedlniť ho. Ospravedlniť ho za zločiny, ktoré spáchal a vedel, že tým , že sa vráti na frontu bude tieto zločiny podporovať. Vedel, že vojnu už prehrali a, že už bojujú len za stranu a za fanatikov, ktorý sa chceli udržať pri moci aspoň o rok dlhšie. Nechcel sa stať spoluvinníkom a vedel, že to že sa na front nevráti ho neospravedlní. Musel sa vrátiť a bojovať aby sa vojna skončila a s ňou koncentračné tábory, SS, SD, masové vyhladzovanie a iné neľudskosti a krutosti popáchané Nemcami a ich spojencami. U Pohlmana hľadal odpoveď na otázku spoluviny. Kedy sa stáva vraždou to čo sa inak považuje za hrdinstvo. Kde sú hranice? Ostrovom mieru jeho vnútornej vojny sa stávajú večerné stretnutia s Alžbetou. Sirény varujúce pred náletmi im dovolili si akurát objednať. Hotel bol zasiahnutý aj napriek dojmu, ktorý vyvolával. Zvyšok večera strávili aj z fľašami, ktoré sa Graeberovi podarilo ukoristiť s hotela. Ďalším dňom odchádza z kasáreň transport na frontu a je tam trocha pridusená atmosféra v znamení citeľne približujúcej sa smrti. Graeber aj Alžbeta majú dva dni len pre seba lebo „stará bosorka“ odišla do dedín v okolí a Alžbeta nemusí ísť v Nedeľu do továrne na Uniformy. Zásob si nabral od dobromyseľného Alfonza dostatok. Celý večer rozmýšľali kam po vojne pôjdu. Nechceli zostať v Nemecku lebo tam už aj tak nič nezostalo. Na druhej strane vedeli, že nemajú skoro kam ísť lebo zničili aj všetko naokolo.