Chcel ešte niečo povedať ale len spadol na zem. Záver:

Román Čas žiť čas umierať má veľmi veľ spoločného z Remarqueovým dielom Na západe nič nové. Obe vyšli koncom prvého desaťročia po vojne, každá po inej vojne. Majú rovnakú stavebnú schému: vojak na fronte – vojak v zázemí na dovolenke – vojak znova na fronte, kde umiera. Dokonca aj epizódne motívy sú podobné: bývalí študent Mittelstaedt ponižuje svojho starého učiteľa Kantorka a Alfonz Binding, ktorý posiela svojho učiteľa do koncentráku. Rozdiel je však v pohľade ne n tento motív. Zatiaľ čo v prvom vyjadruje isté sympatie nad pochopiteľnou osobnou pomstou, v druhom ním dokladá demoralizujúcu moc nacistického režimu. Hrdina románu Na západe nič nové je spätý so svojimi kamarátmi nielen živočíšnou solidaritou, ale aj detstvom. Román Čas žiť, čas umierať takého hrdinu nemá. Ernst Graeber je sám ako každá postava v tomto diele. Zaujímavá je postava Pohlmana, jediná kladná učiteľská postava v Remarqueovom diele. Na rozdiel od iných postáv je precítená humanizmom. Jediná postava, ktorá hovorí rozumne o probléme viny. Celé dielo vyznieva silne protifašisticky. Remarque vystihol, že pomery nacizmu boli neľudské, že proti nim už nebolo možné postaviť utešujúci mýtus kamarátstva. V niektorých častiach opísal pomery v Tretej ríši trochu naivne, pretože mu chýbala priama skúsenosť a znalosť prostredia. V čase vrcholiacej studenej vojny a pretekov zbrojení román vyznieva varovne. Podľa toho Remarque naložil z hrdinom Ernstom Graeberom: varovne. Nieje to náhoda, ani sentimentálne gesto, ak Graeber umiera práve vo chvíli, keď nadobúda schopnosť žiť znovu. Jeho smrť je sama o sebe nezmyselná, tak ako smrť miliónov iných. Vojna nieje rozprávka v ktorej je dobro a dobrý zachránený a len zlí umierajú. Smrť si vo vojne nevyberá len spravodlivú daň na tých, ktorý svoj štít poliali nevinnou krvou. Citát:

„ ...sme starý, ale bez skúseností starý. Starý a cynický a bez viery a niekedy smutný. Ale nie často.“ Pozrela sa naňho „Je to pravda?“ „Nieje. Ale čo je pravda? Vieš to?“ Alžbeta zavrtela hlavou. „A musí niečo byť vždy pravda?“ „Asi nie. Prečo?“ „ Neviem. Ale snáď by sme mali menej vojen, keby sme jeden druhého nechceli stále tak dôrazne presviedčať o svojej vlastnej pravde.“.