Šľachta, v snahe odlíšiť sa od obyčajného ľudu, dokázať svoju výlučnosť a výnimočnosť, často prijímala tieto reči za svoje a slovenčinu zatracovala. No neboli to len príslušníci urodzených rodov, kto sa odnárodňoval. Buržoázia, sledujúc rovnaké ciele ako šľachta, niekedy však len v úsilí podobať sa aristokratom, tiež prestávala hovoriť materinskou rečou.
V Zmierení postavil Palárik proti sebe protiklady Miluše a Ľudovíta Kostrovického spolu s komornou Capkovou. Práve prostredníctvom Capkovej kritizuje odrodilcov, ich pokrytectvo a nezmyselnú snahu byť niečím iným, bezdôvodné vyvyšovanie sa. Ľudovít si postupom času svoje činy uvedomí a v závere prechádza premenou, Capková zostáva negatívnym charakterom a terčom kritiky až do samého konca. Vlastenectvo
V Zmierení Palárik sú proti sebe postavené dva varianty vlastenectva. Prvý predstavujú takzvaní pseudovlastenci, ktorí horia láskou k vlasti ako štátu, čiže Uhorsku, ale zabúdajú na svoju domovinu a národ. Takým je napríklad Ľudovít. Pridŕžajú sa tézy, že „Každý kto sa v Uhrách narodí a uhorský chlieb je, je Uhor.“/25 Čo je pravda ale aj tak toto vysvetlenie stojí na hlinených nohách. Vyvracia ho hneď Miluša: “Istotne, ale nie každý je Maďar“/26. Je to opäť stopa po filozofii zmierenia. Palárik verí, že Slováci a ostatné nemaďarské národy Uhorska môžu byť dostatoční patrioti aj voči Uhorsku. Ale „Kto nie je priateľ ľudu, ten nie je vlastenec“/27. Je teda podľa neho nutné najprv si vypestovať lásku k národu a jeho kultúre, a až potom sa oháňať veľkolepými rečami o vlastenectve. Ako príklad ukazuje Milušu a jej otca, ktorí sú si vedomí svojho pôvodu a sú naň aj patrične hrdí. Nebúria sa ale proti Uhorsku ako takému, ale len skostnatelým konvenciám a presvedčeniam a veria v pozitívnu zmenu.






Ľudové tradície ako dôležitý prvok národného obrodenia
Kodifikácia spisovnej slovenčiny v roku 1843 bola významným míľnikom v našej národnej histórii a zároveň významným úspechom národného obrodenia, jazyk je však len jedným z prvkov, ktoré spájajú ľudí jedného národa. Nemenej dôležitá je úloha ľudových tradícií a kultúry. Tie odlišujú jednotlivé národy sveta a vytvárajú pocit spolupatričnosti medzi príslušníkmi jedného. Piesne a kroje či iné ľudové výtvory zároveň nepoznajú jazykovú bariéru a stávajú sa tak dôležitým prvkom šírenia národnej osvety v zahraničí, budovania si postavenia v rámci okolitých národov.
Tejto významnej úlohy ľudovej kultúry a tradícií si bol vedomý aj Palárik a patrične ju vo svojich dielach vyzdvihoval. Napríklad v Drotárovi sú to ľudové piesne, ktoré vytvárajú Peštianskym Slovákom atmosféru domoviny.