Týmto politickým činom sa Rakúšania stali zvrchovanými v Predlitavsku a Maďari zvrchovanými pánmi Zalitavska, pričom problémy ostatných národov riešili slovami, ktoré rakúsky barón von Beust povedal maďarskému grófovi Františkovi Deákovi: „A teraz sa starajte sami o svojich barbarov, my sa postaráme o našich“. Nemaďarské národy, ktoré Ausgleich nebral do úvahy, nemali iné východisko, ako sa „vyrovnať“ s uhorskou vládou v Budapešti, respektíve s rakúskou vládou vo Viedni. Skutočnosť, že nemaďarské národy tvorili v Uhorsku väčšinu obyvateľstva spôsobovala Maďarom vážne starosti, pretože maďarské obyvateľstvo tvorilo iba šesťmiliónovú menšinu z celkového počtu šestnásť miliónov obyvateľov uhorského štátu. Túto disproporciu bolo treba opraviť. Maďari si mysleli, že sa im to podarí separátnou zmluvou s Chorvátmi a pripojením Sedmohradska k Uhorsku, ako aj zrušením autonómie tamojších Sasov. Rozhodný krok k tejto vnútroštátnej politike Uhorska nastal vynesením zákona o národnostiach v decembri 1868. Podľa tohto zákona všetci občania Uhorska, s výnimkou Chorvátov, tvoria z politického hľadiska jeden národ, jediný a nedeliteľný národ maďarský. V tomto období veľkých napätí a vážnych obáv skupina slovenských politikov zvaná Nová škola slovenská dúfala, že dosiahne s Maďarmi dohodu o spolunažívaní. Ján Palárik, sklamaný Viedňou a nepriateľský voči ruskému absolutizmu, podporoval vo svojich dramatických dielach, článkoch a rozpravách tieto snahy. Povzbudzovali ho k tomu demokratické a progresívne myšlienky, ktoré hlásali niektorí maďarskí politici. Bohužiaľ, cesta, ktorej začiatok sa datuje v roku 1867 tým, že sa v lone uhorského štátu uznal len jeden národ, a to národ maďarský, ktorý sa snažil asimilovať a pomaďarčiť ostatnú časť obyvateľstva, bola aj pre zodpovedných politikov príliš lákavá a neprijateľná na to, aby v Rakúsko-Uhorsku pripustili iné formy národného spolužitia.

Ján Palárik (1822-1870)

Palárikov život

Narodil 27. apríla roku 1822 v Rakovej (okres Čadca) do rodiny dedinského učiteľa a organistu. Tu dostal základy školského a hudobného vzdelania. Nižšie triedy gymnázia vychodil v Žiline, vyššie v maďarskom Kecskeméte. Počas teologických štúdií v Ostrihome, Bratislave a Trnave získal národne povedomie, osvojil si racionalisticko-liberálne názory a nadobudol rozhľad v nemeckej a francúzskej literatúre. Po vysvätení za kňaza začal pôsobiť ako kaplán v Starom Tekove. Za svoje zmýšľanie bol prenasledovaný už počas štúdia a svojich názorov sa nevzdal ani počas svojho kňazského pôsobenia. V revolučných rokoch prijal radikalizmus Karla Havlíčka-Borovského a vyslovoval sa za občianske práva, národnú i sociálnu slobodu. V roku 1850 odišiel do Vindšachtu (dnešné Štiavnické Bane) kde vydával časopis Cyril a Method.