Odmieta takéto nezmyselné podvoľovanie sa šľachtickým konvenciám a nabáda grófku k samostatnému konaniu.
„Vy mladého pána baróna chcete prijať ako sťa svojho mladoženícha, možno že je on lásky vašej hoden, ale ho ešte osobne nepoznáte, a ja sa bojím, že vaše srdce bude nešťastlivou žertvou vašej detinskej úcty k pánu tútorovi. Ó ja som nepriateľkyňa tých rodinných manželských zmlúv!.“/2
Nebojí sa tento svoj názor vysloviť napriek tomu, že ju otec nabáda k poslušnému súhlasu s vôľou pána baróna. Vo svojej úprimnosti neváha podrobiť kritike aj svoju paniu a priateľku.
Svoju vzdelanostnú a kultúrnu úroveň dokazuje už len skutočnosťou, že môže pôsobiť ako spoločníčka grófky, s ktorou hrá na klavíri a mala by hovoriť v cudzích rečiach.
Je výnimočnou postavou, pretože vzdelaná a navyše aj demokraticky zmýšľajúca žena nebola v dobe, v ktorej bola hra vytvorená, a do ktorej je jej príbeh zasadený, všedným javom

Eliza Hrabovská – grófka, uhorská aristokratka slovenského pôvodu. K svojim koreňom sa vďaka Milušinmu vplyvu neobracia chrbtom, snaží sa s ľudom a jeho zvykmi zoznámiť. Aj ona si osvojuje Milušine demokratické názory. Stáva sa ústretovejšou a pokrokovejšou.
„Civilizované panstvo má byť k svojmu ľudu láskavé a blahosklonné…“/3
Nedarí sa jej celkom potláčať prejavy márnivosti, pýchy a žiarlivosti. Vedomá si svojej krásy a postavenia, fakt že domnelý barón si všíma viac Milušu, ju vyvedie z rovnováhy. Trefne to vystihuje Milušin monológ:


„A grófka zase má nešťastné kaprice
istotne sa durí preto tak velice,
že sa k nej sťa k žnici ľahostajne choval
a moci jej krásy tak ľahko odolal;
ba hrozné sú ženské v svej kráse márnivé.
Lež kto sa im klania k tomu sú zmierlivé.“/4
Napriek svojmu vyhláseniu:
„Bo muž, ktorý svojho života zásady
sťa oblek premieňa ako vietor duje
časných výhod ktorý pre hmotné ohľady
vyšším záujmom ducha sa spreneveruje,
vieru, pravdu, lásku sťa tovar predáva
dnes vyznavačom zajtra zradným sa stáva
renegátom kvôli zisku alebo ženy –
taký v mojich očiach nemá žiadnej ceny;
preto ja nechcem byť nikdy ženou jeho“/5
sa v závere vzdáva svojich predstáv o ideálnom manželovi a napriek tomu, že Ľudovít sa od svojho počiatočného presvedčenia odklonil až príliš, aj keď k lepšiemu, dáva mu svoju ruku.
Ľudovít Kostrovický – uhorský barón slovenského pôvodu.
Štúdiá v Budapešti z neho urobili veľkého maďaróna, ktorý svoj slovenský pôvod zavrhuje a všetko nemaďarské spolu s ním. „Pišta: S nikým v celom dome sa nechce zhovárať
ani po nemecky, ani po slovensky,
taký z neho zostal magyar sakramentský!“/6
Navráva si, že práve to z neho robí vlastenca, že tým vyjadruje lásku k Uhorsku. „Grófkino“ uvítanie je práve úder na túto jeho stránku, a vyvoláva v ňom pochybnosti.