- český a nemecký kráľ od roku 1346
- rímsky cisár od roku 1355
- korunovaný kráľ lombardský od roku 1355
- korunovaný kráľ arelatský od roku 1365
Najstarší syn Jána Luxemburského a Elišky Přemyslovny, pokrstený menom Václav. Iba málo postáv českých dejín bolo postihnutých tak tragickým životným údelom ako matka veľkého Karola IV., tragická kráľovná, Eliška Přemyslovna (* 1292), druhorodená dcéra Václava II. a Guty Habsburskej, ktorá sa roku 1310 vydala za jediného syna cisára Henricha VII. Jána a priniesla mu venom dedický nárok na českú korunu. V ich manželstve mala práve ona zo začiatku prevahu, čo ale vyplývalo z vekového rozdielu. Postupne ako Ján dospieval, stále sa zvýrazňovali ich rozdiely či už povahové, či v politike riadenia štátu. Obidvaja tvrdohlaví panovníci si navzájom strpčovali život, pričom Eliška veľmi psychicky trpela. Bola manželom vyhnaná z ich spoločného sídla a rovnako jej i odobral deti, žila u blízkej rodiny, nakoniec ostala i sama a žila do konca svojho života v hmotnom nedostatku. Umiera roku 1330 na suchoty, rovnako ako jej otec. Otec Karola IV., tvrdohlavý, podozrievavý panovník - Ján Luxemburský. Svoju manželku trápil práve z dôvodu, že ju podozrieval z nenávisti k nemu, myslel si, že každým svojím činom sa ho snaží len zhodiť z trónu alebo pri najlepšom nahradiť ich synom Václavom. I keď jeho podozrenia neboli neopodstatnené, lebo o niečo sa Eliška pokúšala. Avšak všetko márne. Ján Luxemburský sa ako panovník v Čechách nazýva i cudzincom na tróne. A to z dôvodu nečeského pôvodu, i venovaniu sa prevažne zahraničnej politike, snažil sa rozširovať svoju krajinu hlavne v oblastiach svojich dedičných pôvodných oblastí. Svoj zámer venoval i profrancúzskej politike: svoju sestru Máriu vydal za francúzskeho kráľa Karla IV. Sličného, posledného Kapetovca. Neskôr sem dal vychovávať i svojho najstaršieho syna Václava, ktorého v máji 1323 oženil s dcérou Karla Z Valois Blankou. Ako trojročný bol po hádke medzi rodičmi odlúčený od matky. Izolovaný na Lokti a v apríli roku 1323 po niekoľkom pobyte na hrade Křivoklát (tu ho otec držal takmer ako svojho väzňa), kde bol držaný v akejsi internácií, bol sedemročný korunný princ Václav, budúci Karol IV., odvezený otcom, ktorý sa obával, že je syn vedený k nenávisti k nemu (stále bol pod dohľadom, avšak Ján Luxemburský, ktorý neveril snáď nikomu, neveril ani jeho pobytu tu), k vychovaniu na francúzsky dvor.
V Paríži na dvore svojej tety Márie, ktorá sa krátko pred tým stala francúzskou kráľovnou, študoval na univerzite slobodné umenia a učil sa jazyky. Po svojom kmotrovi kráľovi Karolovi IV. Siličnom prijal aj birmovné meno Karol a oženil sa s jeho sesternicou (1323). V rokoch 1331 - 33 pôsobil ako správca talianskej luxemburskej dŕžavy Koncom augusta 1333 si časť českej šľachty vynútila, aby sa vrátil do Čiech a ujal sa tu vlády (ako moravské markrabě v rokoch 1334 - 46). Po smrti svojej matky r.1330 sa po návrate do Čiech klania jej hrobu ako syn hlásiaci sa vždy ku Přemyslovskej tradícií práve svojej matky. Roku 1337 Ján Luxemburský oslepol na pravé oko. V septembri roku 1340 v predtuche smrti a zaťažený slepotou spísal Ján Luxemburský vo francúzskom Bouvines záveť, v ktorej vyjadril prianie byť pochovaný v Luxembursku a rozdelil svoju krajinu medzi troch synov: Luxembursko pre najmladšieho Václava, Morava pre Jána Henricha a Čechy so Sliezskom pre prvorodeného Karla. 11. 6. 1341 bol snemom vtedajší zástupca kráľa Karol prijatý za budúceho kráľa. Roku 1344 dosiahol založenie pražského arcibiskupstva. Vďaka diplomatickej obratnosti kráľa Jána a jeho strýka Balduina, trevírskeho kurfirsta, a s pomocou pápeža Klementa VI. bol zvolený r. 1346 za rímskeho kráľa, na úkor kliatbou postihnutého cisára Ľudovíta Bavora, po ktorého smrti (1347) dosiahol nekonečného uznania. 26.augusta 1346 životnú púť kráľa Jána, siedmy rok celkom slepého, dôstojne ukončila smrť v bitke pri Kreščaku. Táto bitka bola vlastne prvým väčším stretnutím v tzv. storočnej vojne medzi Francúzskom a Anglickom. 1347 bol korunovaný svätováclavskou korunou za rímskeho kráľa, ktorú nechal pre tento účel nanovo zhotoviť (Bonn). Ako český panovník naviazal takmer vo všetkých smeroch na Přemyslovskú tradíciu. Dosiahol posilnenie kráľovskej moci i významného rastu prestíže českého štátu. Neobišlo sa to bez kompromisu s politickými nárokmi šľachty, ako dokazuje sťaženie navrhovaného celozemského zákonníka, neskôr tzv. "Majestas Carolina", ktorý obmedzoval slobody šľachty. Roku 1348 položil základy vysokého učenia, neskoršej Karlovej univerzity(7.4.1348), Nového Mesta pražského a Karlštejna (vystavaný pre funkciu úschovy ríšskych relikvii); dal postaviť kamenný most cez Vltavu a upraviť kráľovský palác Pražského hradu, pokračoval v stavbe chrámu sv. Víta, pre mníchov slovanskej liturgie zriadil kláštor Emauzy (bola to jediná stavba dokončená za vlády Karla IV.). Ohromujúca stavebná aktivita Karla IV., ktorá spravila od polovice 14.stor.
z Českých krajín doslova "stavenisko Európy" sa ale neobmedzovala len na tieto stavby, ale aj výstavby napr. Karlovho mostu (od r. 1357) alebo mnohých sakrálnych budov, či ich častí ako napr. katedrálneho chóru v Kolíne nad Labem (od r. 1360). Ako nemecký kráľ (zvolený roku 1346) sa snažil zaistiť ríši mier a vybudovať výsadné postavenie českého kráľovstva v jeho rámci (Zlatá bula Karola IV.: zaručovaľa českému kráľovi prvé miesto medzi svetskými kurfirstami, dedičnosť trónu v mužskej i ženskej postupnosti, v prípade vymretia vládnucej dynastie právo slobodnej voľby, výslovné vybratie českého územia z ríšskeho súdnictva a finančnej správy, nariaďovala kurfirstom poznať spolu s nemčinou i taliančinu a češtinu). Bol výborným diplomatom a len vzácne sa uchyľoval k vojenskému riešeniu problému, rodový majetok rozširoval tiež sobášnou politikou: bol štyri krát ženatý - s Blankou z Valois (1323), Annou Falckou (1349, po smrti milovanej Blanky si vzal dcéru falckého kurfirsta Rudolfa II), Annou Svídnickou (1353, opäť ovdovel a tak si vzal dedičku sliezskych zemí a chráneňkyňu uhorského kráľa Ľudovíta I.) a Alžbetou Pomořanskou (1363, opäť ako vdovec si vzal dcéru pomoravského vojvodu Bogislava a vnučku poľského kráľa), ktoré mu porodili 12 detí. Takisto svoju ríšu rozširoval i s "pomocou" peňazí. V júni 1365 sa ako jediný cisár od dôb Fridricha I. Barbarossu Karol IV. nechal korunovať arelantským (burgundským) kráľom. 1365 - 1367 dvorný maliar majster Theodorik vytvoril v kaplnke Karlštejnu unikátnu obrazovú galériu svätcov 1365 umiera Karlov neprajník rakúsky vojvoda Rudolf IV. V 1366 založil na Karlovej univerzite internát. Samozrejme stále pokračuje rozvoj ríše, kráľ sa zapája do mnohých dohôd, realizuje mnohé svoje plány, všetko však najradšej diplomatickou cestou. R. 1375 opäť Karlova snaha rozšíriť krajinu sobášnou politikou - syn Žigmund je zasnúbený s uhorskou princeznou Máriou, ktorá mala Luxemburgovcom priniesť poľskú korunu. Takisto r. 1375 umiera Karlov mladší brat Ján Henrich, moravský markrabě. 10. 6. 1376 po veľkom diplomatickom úsilí dosiahol Karol IV. pre svojho milovaného syna Václava jednomyseľné voľby rímskeho kráľa. 21. 12. 1376 Karol IV. vydal nástupnícky rád, ktorým v predtuche svojho konca rozdelil dovtedy jednotnú vládnu moc medzi svojich troch synov: Václava IV. (Čechy, Sliezsko, Budyšínsko), Žigmunda (Braniborsko) a Jána (Dolné Lužice, Zhorelecko). Karol IV.
sa ako silný veriaci počas svojho života i priamo zapájal do problému pápežskej schizmy, pričom pri sklonku svojho života aj dosiahol na istý čas svoj cieľ (návratu podporovaného pápeža Rehora XI. do Ríma). Svoje životné úsilie sa Karol IV. pokúsil vyložiť v autobiografickom diele "Vita Karoli Quarti" (1346). Počas jeho vlády boli jeho najbližšími spolupracovníkmi arcibiskup Arnošt z Pardubic a kancelár Jan zo Středy. Karol IV. bol hlboko pobožný (denne čítal breviár), rovnako i dobovo poverčivý. Bol mecenášom umenia. V Taliansku mal svoj pôvod i Karlov príklon k odkazu sv. Augustína a augustínskemu hnutiu, ktoré sa stalo základom celého jeho duchovného habitu. Ten tvorí odvrátenú tvár jeho "svetského" profilu realista,, až mrazivého pragmatika, majstra v organizovaní politických prostriedkov i znalca moci peňazí. 29. 11. 1378 vo veku 62 rokov zomrel na zápal pľúc po úraze (zlomenina stehenného krčku) Karol IV., cisár rímsky a kráľ český, najväčší panovník, ktorý kedy sedel na českom tróne.