Písal akoby nekončiaci denník, v ktorom otvorene hovoril o tom ,čo prežíval, vnímal, cítil, o čom premýšľal, s čím alebo s kým žil. Voľná trilógia Písačky, prvá časť bola vydaná v Prahe v roku 1979, druhá časť Sám proti noci v Mníchove 1948 a tretia s názvom Listy do večnosti v Toronte 1986. Ďalšie Tatarkovo dielo sa zrodilo v roku 1985, keď pražská historička umenia Eva Štolbová s ním nahrávala svoje rozhovory. Rozpráva v nich o detstve, štúdiách, stretnutiach so spisovateľmi. Ide o poeticko – reflexívne spomínanie, ktoré dostalo názov Navrávačky a vyšlo roku 1988. Za Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela slovenskej a českej literatúry, ktoré nesmeli doma vyjsť.