Ján Smrek

J á n S m r e k
Ján Smrek, vlastným menom Ján Čietek, bol básnikom, prekladateľom, publicistom, národným umelcom. Prispel výrazným podielom k obohateniu slovenskej poézie o nové básnické videnie sveta. Počas svojho života sa venoval rôznorodým činnostiam, môžem teda povedať, že vo svojom živote okúsil mnohé.
Pôvodne sa vyučil za obchodníckeho pomocníka, jeho život poznačila prvá svetová vojna, na ktorej sa aktívne zúčastnil. Okrem bolesti, utrpenia a nezmyselného umierania tých, s ktorými len nedávno hovoril, mal možnosť vidieť a spoznať cudzie krajiny, odlišných ľudí ako tu, doma. Bol to dravý publicista, ktorému išlo predovšetkým o rozšírenie vzdelanosti a o zvýšenie záujmu pospolitého ľudu o dianie okolo nich. Uverejňoval aktuality z kultúrnej a literárnej oblasti, čím chcel čitateľom rozšíriť obzor.
Patril do prvej poprevratovej generácie autorov, ktorí priniesli so sebou nové tvorivé výboje do vtedajšej literatúry. Konkrétne, jeho básnickú tvorbu zaraďujeme do literárneho smeru, ktorý sa nazýva vitalizmus. Vitalita, chuť žiť, naplno, bez prestávky, neustále sa hrnúť dopredu, neotáčať sa, užívať si radovánok, ktoré ponúka mladosť, ukázať svetu tie najjasnejšie a najkrajšie zákutia života, radovať sa z neho. Jeho básnické začiatky sú spojené s domácim a európskym symbolizmom.
Pomerne dosť času venoval prekladateľskej činnosti. Svoje preklady zahraničných vrstovníkov uverejňoval prevažne vo svojom časopise Elán. 1 Štúdium a prvé kontakty s publicistikou
J á n S m r e k
Narodil sa 16. 10. 1898 v maloroľníckej rodine v okrese Trenčín, v Zemianskom Lieskovom. Do ľudovej škole začal chodiť v Kochanovciach (1904). Keď mu v roku 1907 zomrel otec, vzali ho na výchovu do evanjelického sirotinca v Modre, kde mu venoval starostlivosť Samuel Zoch. Ako pätnásťročný chlapec sa presťahoval do Petrovca. V rodine Jozefa Godru sa vyučil za obchodníckeho pomocníka (1913-17). Potom krátko pracoval Ružomberku v ob-chode Fedora Houdka (1917), odkiaľ narukoval do Budapešti k delostreleckému pluku. Po polročnom vojenskom výcviku sa dostal s rakúsko-uhorskou armádou do Carihradu (Istambul) a na front do Palestíny (1918). Ochorel tam na maláriu a po liečení v Damasku, v Alepe a Kadikoji (predmestie Carihradu) sa vrátil cez Odesu, Ukrajinu, Bukovinu a Halič do Budapešti (1919). Potom študoval v Modre na učiteľskom ústave (1919-21).

Už ako stredoškolák sa stal z podnetu Štefana Krčméryho spolupracovníkom Národných novín v Martine, kde cez letné prázdninové mesiace praxoval (1920, 1921) a publikoval články, besednice, správy atď. Po maturite sa zapísal na evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave. Pobudol tam len šesť semestrov (1921-24), pretože ho celkom zaujala novinárska práca. V roku 1924 vstúpil do redakcie Slovenského denníka v Bratislave a onedlho sa stal redaktorom Národných novín v Martine (1925-29). Od polovice dvadsiatych rokov redigoval v pražskom Mazáčovom nakladateľstve Edíciu mladých slovenských autorov. Spočiatku ju redigoval z Martina, no v roku 1930 sa presťahoval do Prahy. Neskôr začal vydávať literárny časopis Elán, ktorý vychádzal až do povojnových čias. Po prechode do Bratislavy sa tento časopis stal orgánom Spolku slovenských spisovateľov (1939-44). Pri Eláne založil aj Komornú knižnicu Elánu, ktorú redigoval v rokoch 1941 až 1949. Viedol ju aj po roku 1950, kedy ju prevzalo nakladateľstvo Slovenský spisovateľ pod názvom Nová komorná knižnica Elánu. Vo vojnových rokoch sa venoval literárno-organizačnej práci. V roku 1954 dostal štátnu cenu K. Gottwalda a v roku 1966 bol vymenovaný za národného umelca.

2 Literárna činnosť
2. 1 Obdobie prvej svetovej vojny
Literárne začal Ján Smrek pracovať v rokoch prvej svetovej vojny. Prvá báseň s názvom Heydukovi bola uverejnená v Slovenskom týždenníku v roku 1916. Vplýval na neho hlavne Štefan Krčméry, ktorému posielal svoje rukopisy na posúdenie. Mnohé básne raného obdobia, ktoré uverejnil v Živene, Národných novinách, Zlatej Prahe, Lidových novinách, sú reakciou na vlastné zážitky frontového vojaka z Blízkeho východu. Motívy smútku a depresie, nachádzame aj v jeho knižnom debute, v básnickej zbierke Odsúdený k večitej žízni (1922). V tejto fáze svojej tvorby nadviazal na symbolistické tendencie slovenskej a európskej poézie. Najväčšmi naňho zapôsobili Otokar Březina a Karel Hlaváček. Smrekova prvotina sa člení na tri tematické cykly:
1.Čaša opojnosti
2.Básnik bolesti
3.Dnes milujem svoj deň
Prvým dvom častiam dominuje symbolizmus a daktylské potrojné metrum. Jasné signály odklonu od meditatívnej a reflexívnej lyriky sú v záverečnom cykle. Smrek nikdy nezačleňoval symbolisticko-dekadentné verše tejto zbierky do výberov zo svojej tvorby. V knihe veršov Cválajúce dni (1925) autor nastolil princíp evolucionizmu, bergsonovského dynamizmu, konkrétneho zážitku a bezprostredných citov.

Vyjadril ňou psychické rozpoloženie povojnovej literárnej generácie, ktorá si odrazu uvedomila, že je povolaná rozdávať ľuďom posolstvo každodenných životných radostí.

"Nemôžme znať, či nespadneme
a nezlomíme väz -
lež nechceme sa predsa vtopiť
v to driemajúce ľudské plemä,
v zakliaty živý les."1)

Jeho tvorba sa stala synonymom generačného optimizmu, ktorý pod dojmom nových podmienok národného života niekedy zahmlieval kontúry spoločenského diania. Nositeľom kladných životných hodnôt sa stala básnikovi žena, žena ako symbol mladosti, krásy a základnej hodnoty života. Láska k žene prehĺbila básnikovo zmyslové vnímanie skutočnosti a priviedla ho k dobrodružnému objavovaniu nepreberných krás sveta a života. Touto stránkou svojej tvorby výrazne zmenil tradície slovenskej lyriky a zároveň sa Ján Smrek stal hlavným predstaviteľom vitalizmu (lat. vita = život) v medzivojnovej slovenskej poézii.
V ďalšej knihe Božské uzly (1929) vystupuje do popredia básnikova nostalgia za detstvom, dospievaním, za dedinou i za odchodom jej obyvateľov do vzdialenej cudziny pre zlé sociálne podmienky doma. Viaceré svoje básne označil ako balady a piesne, čo má korene v slovenskej literárnej moderne.

"O mesiac bude v miestach lupňov
krvácať čerešňový prút.
Najmilšia moja, nebuď smutnou,
že som ťa musel odtrhnúť."2)

Podobnou tematikou sa Smrek zaoberal v zbierke Iba oči (1933): striedanie erotických a prírodných motívov, obrazy dediny a mesta, domova a cudziny. Obsahuje básne, ktoré vznikali v čiastočne novej literárnej situácii, prejavujú sa tu vplyvy poetizmu.
Smrek v prvej fáze svojej tvorby vytvoril aj obsiahlu, cyklicky komponovanú skladbu Básnik a žena (1934), ktorá sa radí medzi klenoty slovenskej ľúbostnej lyriky. Pomerne ucelene v nej vyjadril svoju filozofiu lásky a vzťah k žene. Ako vidieť z názvov jednotlivých častí – V zasneženom parku, Pokračovanie jarné, Letná noc na vode, Padajú listy – autor použil striedanie ročných období ako kompozičnú schému. Hoci epické podložie dáva skladbe vnútorné napätie, prvoradé miesto v nej majú subjektívne výpovede o citovom a mravnom význame lásky a o poslaní poézie. Typické pre túto skladbu je striedanie emocionálne silných pasáží so sentimentálnymi zložkami, prenikavé reflexie s prozaizmami, pokojné miesta s dramatickou atmosférou. Básnik je večným hľadačom skutočného ľúbostného citu i kritikom spoločnosti, ktorá pre hmotárske záujmy nie je schopná pochopiť poéziu.

"A teraz šeptom. Šeptom šepotavým.
Nech neodplaším svätojánske mušky,
čo z voňajúcej materinej dúšky
priniesli spánok očiam tvojim tmavým.
Spi, moja sladká. S mečom archanjela,
s plamenným mečom bdiem nad tvojím snením."3)

K pôvodnému jadru skladby pripojil neskôr ako ďalšiu časť kapitolu Po desiatich rokoch.

Na malom epickom príbehu podarila sa Smrekovi v skladbe Básnik a žena umelecky účinne vysloviť popri zmyslovom očarení aj svojráznu filozofiu ľúbostného citu.
O svojom vzťahu k rodnému kraju Smrek počas pobytu v Prahe napísal: "Ja si teraz znovu objavujem Slovensko, keď bývam od neho ďaleko, vlastne len teraz si ho objavujem" (Elán 1935). Z tohto návratu sa zrodila zbierka Zrno (1935), ktorou zavŕšil vitalistické obdobie svojej tvorby. Básnik sa priklonil k istotám rodnej zeme, k domovu. 2. 2 Obdobie druhej svetovej vojny
Roky druhej svetovej vojny predstavujú dôležitú etapu v Smrekovej básnickej tvorbe. Jeho dielo sa pozoruhodne rozrástlo a nadobudlo viaceré nové črty. Vychádzal z konkrétnej spoločenskej reality, pričom na ňu odpovedal svojou predstavou sveta a svojou umeleckou koncepciou. Prvý veľký cyklus básní, ktoré vznikli v čase rozpadu tradičných mravných a kultúrnych hodnôt, v tragických rokoch nástupu fašizmu v Európe a po dramatickom vojnovom konflikte, sústredil do knihy Hostina (1944). Kniha vyšla ešte v čase vojny, takže sa autor musel obmedziť na alegoricko-symbolické prostriedky básnického vyjadrenia.

"Človeku človek nôž v biedne srdce vnára.
Krvavá téma, storaké varianty.
Jób ide na Jóba a Lazár na Lazára
a úbohí sú obidvaja.
Obom čert mieša karty."4)

Z vojnového ovzdušia vyrástla aj rozsiahla básnická kniha Studňa (1945), v ktorej Smrek v porovnaní zo Studňou ešte väčšmi skonkretizoval záporný postoj k fašizmu a k vojne, zvýraznil v nej osobné i nadosobné humánne presvedčenie. Zbierka Studňa, vydaná po oslobodení, obsahuje básnikovu tvorbu z obdobia slovenského štátu.
Po roku 1945 sa Ján Smrek opäť vrátil k subjektívnej motivácii, k básnickým reflexiám a k objavovaniu krás v ľudskom živote i v prírode, a to v zbierkach Obraz sveta (1958), Struny (1962) a Nerušte moje kruhy (1965). Smrekov verš v týchto zbierkach – podobne ako v celej jeho poézii – je rytmicky plynulý, melodický.
Zbierka Obraz sveta bola pokusom o umeleckú syntézu, ktorá sa však nevydarila v takom rozsahu, ako to autor subjektívne zamýšľal. Smrek sa sústredil najmä na javy prírodného sveta, ignorujúc človeka v jeho spoločenskom a duchovnom kontexte. Opätovne v nej navodzuje aj ľúbostnú tematiku, obraz ženy sa tu ale podstatne mení – jej erotické čaro už nevystupuje do popredia.
Smrek v mnohých básňach tejto knihe definuje zásady svojej poetiky:

poslaním poézie je podľa neho vyvolávať najmä pocity krásna a harmónie.

Báseň má byť citová a muzikálna
estetická sféra má byť inšpirovaná prírodou


"Až umriem raz, chcem umrieť v máji,
keď kvitne celý cintorín,
a chcem v ten kút, kde biele ruže

uzriem, keď oči otvorím.
Bo nezavriem ja oči navždy,
ja, čo som belosť mal tak rád!
Nemiloval som lupeň každý,
len čistý biely nastokrát..."5)

V zbierke veršov Struny sa síce naďalej pridržiava programovej prírodnej lyriky, ale pozornosť zacieľuje aj na medziľudské vzťahy a na medziľudskú komunikáciu. Smrek tu aktualizoval hedonistický postoj k životu a obnovil tu aj princíp hry. Smrekova pôvodná tvorba sa završuje zbierkou Nerušte moje kruhy. Táto zbierka sa skladá z dvoch samostatných cyklov. Prvý cyklus pod názvom Nerušte moje kruhy vznikol v roku 1939. Je to autobiografické básnické pásmo, v ktorom rozpráva o svojom detstve. Zvlášť vydarený je obraz dediny zo začiatku nášho storočia. Druhý cyklus, Stromy, obsahuje básne z rokov 1950 až 1962. Prírodu označuje ako rozhodujúci zákon života.

3 Memoárová a prekladateľská tvorba
3. 1 Memoárová tvorba
Tomuto druhu literárnej tvorby sa začal venovať v 60-tych rokoch a tvorí ju jediné dielo. Knižne však vyšla len jeho prvá časť pod názvom Poézia moja láska (1968). V tejto autobiografickej knižke vyjadril svoje životné skúsenosti, ako aj náhľady na umenie a poéziu. Dielo zachytáva poprevratové obdobie básnikovho života a slovenského kultúrneho diania. Smrek tu postupuje chronologicky. Podrobne osvetľuje svoj vstup do literatúry, žurnalistiky, aktívne pôsobenie v Modre, Martine, Bratislave a v Prahe. Autor sa vyjadruje k problémom a postupnému rozvoju slovenskej kultúry po vzniku Československa.

3. 2 Prekladateľská tvorba
Veľkú časť svojej literárnej dráhy zasvätil prekladateľskej činnosti. Často uverejňoval preklady svojich vrstovníkov v časopise Elán, čím dával mladej medzivojnovej literatúre pomerne širokú nadnárodnú orientáciu. Jeho prekladateľské postupy sa vyznačujú vernosťou originálu, ale aj úsilím o zmodernizovanie starších literárnych textov a tým o ich priblíženie súčasnému publiku. Vlastné prekladateľské dielo vytvoril až v 40-tyh a 50-tych rokoch. Prekladal hlavne z francúzskej, maďarskej a ruskej literatúry. Tieto práce vyšli v samostatnom zväzku pod názvom Preklady (1978):
F. Villon: Veľký testament, v spolupráci s J. Felixom, 1949;
E. Ady: Básne, 1950; József: Nie ja volám, 1952; S. Petofi: Básne, 1953; A. S. Puškin: Ruslan a Ľudmila, 1957.

4 Publicistická tvorba
Ako novinár z povolania uverejňoval články, fejtóny, besednice najmä v Národných novinách (1920-29) a v Slovenskom denníku (1924-26). Po vzniku Elánu (1930-47) komentoval takmer sústavne aktuálne otázky kultúrneho a literárneho života. Robil to na pomerne širokej programovej základni a často konvergentne s pokrokovými prúdmi v našom medzivojnovom kultúrnom a politickom dianí.

Písal o vzťahoch medzi slovenskou a českou literatúrou, kriticky sa staval k čechoslovakistickým tendenciám, nastoľoval potrebu kultivácie slovenčiny, venoval pozornosť vzťahom medzi umením a obecenstvom. Jeho časopis obsahoval aj články vyložene literárnej povahy. Počas štúdií na učiteľskom ústave v Modre sa venoval aj literárnej tvorbe a redigoval študentský časopis Iskry. Po úspešnom zmaturovaní sa zapísal na evanjelickú bohosloveckú fakultu do Bratislavy. Štúdium však po niekoľkých semestroch prerušil a okrem iného redigoval aj zborníky a knihy pre nakladateľstvo L. Mazáča v Prahe - Zborník mladej slovenskej literatúry (1924), v ktorom uverejnil esejistickú stať Literárne glosy. Je to prvý pokus o syntetické zhodnotenie tvorby mladého pokolenia po prvej svetovej vojne. Ďalej Edíciu mladých slovenských autorov – EMSA, Mazáčovu slovenskú knižnicu.
Pre zborník Slovenská prítomnosť literárna a umelecká (Praha 1931) zozbieral a zredigoval štúdie o vývinových otázkach slovenskej literatúry, kultúry a umenia v 20. rokoch. Obdobie od začiatku dvadsiatych rokov do roku 1945 tvorilo ťažisko jeho básnického zápasu a redaktorstva. Roku 1937 založil edíciu Slovenská tvorba.

5 Časopis Elán
Časopis Elán vychádzal v rokoch 1930 – 1947, z toho do roku 1939 v Prahe. Bol to mesačník pre umenie, ktorý bol redigovaný Jánom Smrekom v spolupráci s vydavateľom Leopoldom Mazáčom v Prahe. Tento handicap prekonával jeho šéfredaktor, Ján Smrek tým, že ho orientoval výrazne európsky – state o symbolizme, surrealizmu, sovietskej literatúre, nositeľoch Nobelových cien za literatúru atď. Na druhej strane získal pre spoluprácu slovenských spisovateľov, ktorí v tom čase žili v Prahe. Publikovali v ňom okrem iných aj reprezentatívni kritici od A. Mráza, M. Pišúta po M. Chornátha a J. Felixa. Do Elánu prispievali viacerí literáti, výtvarníci a vedci: Ladislav Novomeský, Ján Poničas, Štefan Žáry, Ján Kostra, Miloš Krno, Krista Bendová, Andrej Mráz, Ján Stanislav. Vladimír Sýkora, Janko Alexy.
Zo zamýšľaného vydavateľského časopisu sa Elán hneď stal orgánom modernizácie slovenskej literatúry 30. Rokov s polohami od akademického písania až po vytváranie literárneho života ako takého (karikatúry, bohéma). Neskôr pôsobil ako neprofesijná, širokodemokratická platforma paralelne so Slovenskými pohľadmi a Slovenskými smermi. Doménou Elánu bolo spojenie hodnôt umenia s časopisom – salónom. Smrek pritiahol k písaniu aj výtvarníkov (M. Benka), uverejňoval reprodukcie výtvarných diel, referáty o výstavách, ale aj o filme a divadle. Kládol veľký dôraz na výtvarnú úroveň svojho mesačníka. V eláne sa paradoxne najviac polemizovalo s čechoslovakistickými zásahmi do slovenského pravopisu.

Elán však udržiaval kontinuitu česko – slovenských vzťahov aj po presunutí redakcie do Bratislavy v roku 1938. Bolo to po vzniku tzv. Slovenského štátu. Aj po tomto presune celej tvorivej redakcie sa vydavateľ usiloval udržiavať i naďalej liberálnu líniu časopisu, darilo sa to však len do Povstania. Jeho vydavateľom v rokoch 1939 až 1944 bol Spolok slovenských spisovateľov a Smrek publikoval na jeho stránkach básne a príspevky demokraticky orientovaných autorov. Po Slovenskom národnom povstaní bolo vydávanie časopisu pozastavené, až v roku 1947 (obdobie oslobodenej republiky) bolo jeho vydávanie na krátky čas obnovené. V tomto čase bol Smrek súčasne prednostom kultúrneho odboru Povereníctva informácii.
Smrek združil v Eláne významnú časť pokrokovej umeleckej inteligencie, takže časopis po roky vychádzania patril k najdôležitejším slovenským kultúrnym tribúnam a zaslúžil sa o rozvoj kontaktov s českou a európskou kultúrou. Elán bol modernou umeleckou revue, časopisom, ktorý združoval všetkých tvorcov pokrokovej slovenskej literatúry a kultúrneho života.
V radoch inteligencie mali významnú úlohu pri rozširovaní protifašistických myšlienok niektoré kultúrne časopisy. Išlo o mesačníky s malými nákladmi, ktoré neboli cenzúrou natoľko ostro sledované. Názor ich redakcií sa prejavoval dištancovaním sa od politického diania a ľudáckej ideológie, propagovaním humanistických myšlienok a zdôrazňovaním túžby po mieri. Takýmto časopisom bo aj Smrekov Elán.
Redigovaním časopisu Elán Ján Smrek nezanedbateľne dotváral obraz dynamickej pulzácie novej orientácie slovenskej literatúry. V časovom rozpätí nasledujúcej odmlky a zámlky sa básnik širokého tvorivého rozkmitu sústreďuje jednak na básnický preklad, jednak na modelovanie novšej umeleckej krásy poézie pre najmenších.