Dr. Robert KOCH
(1843-1910)

Koch študoval na univerzite v Gottingene, doktorát získal v r. 1866 a prijal miesto v hamburskom liečebnom ústave. O niečo neskôr vykonával lekársku prax v pruských dedinách. Jeho poslednou zastávkou bol Wollstein v Pomoransku. Tam si zo svojich úspor kúpil drahý mikroskop s predsavzatím vypátrať pôvodcov slezinovej sneti.

Večer čo večer sedával nad mikroskopom a skúmal krv zvierat, ktoré zomreli na túto chorobu. Keď raz položil túto krv pod mikroskop, zbadal, že medzi malými zelenkastými krvinkami sú čudné, tyčinkám podobné útvary, ktoré v krvi zdravých zvierat neboli. Nevedel, čo predstavujú tieto „tyčinky“. Nevedel, či žijú a ak áno, tak ako sa vôbec rozmnožujú. Prezradil mu to až jeho geniálny nápad, keď zavesil kúsok sleziny z mŕtveho zvieraťa do visiacej kvapky vodnatej tekutiny z volieho oka. Hneď potom ako to spravil, si všimol, že „tyčinky“ rástli a rozmnožovali sa do nebývalých rozmerov. Stalo sa to roku 1876. Koch mal vtedy 34 rokov. Zo zapadnutého Wollsteinu sa hneď vybral na univerzitu do Wroclawi. Pred grémiom profesorov predviedol to, na čo prišiel pri pokusoch. Na veľký údiv, navrhol hneď aj spôsob, akým by bolo možné vyhubiť bacily slezinovej sneti. V tento pamätný deň sa Koch stal zakladateľom bakteriológie.

Naučil sa farbiť mikróby, ktoré potom v podobe fotografií predviedol celému svetu. Roku 1880 odišiel do Berlína; tu sa stal mimoriadnym radcom Ríšskeho zdravotníckeho úradu. Pridelili mu priestranné laboratórium s množstvom prístrojov, poskytli finančnú podporu a dvoch asistentov. Tu sa pustil do ďalšej úlohy – chcel vypestovať živé kultúry, pretože si bol istý, že pôvodcom každej choroby je len určitý druh baktérií. Na pomoc mu prišla náhoda. Jedného dňa objavil v laboratóriu zabudnutú časť uvareného zemiaka. Jeho rezná plocha bola posiata rozmanitými farebnými kvapkami. Kúsok kašovitej hmoty jednej kvapky položil pod mikroskop a uvidel – čistú mikrobiálnu kultúru. To ho podnietilo do ďalších pokusov. Použil pri nich ako kultivačnú pôdu bujón a znova uvarené zemiaky; zaočkoval ich mikróbmi najrôznejších druhov a opäť získal čisté kultúry. Po tomto úspechu sa pustil do boja z najzákernejšou chorobou – tuberkulózou.