Životopis: Dr. Robert Koch

Dr. Robert KOCH
(1843-1910)

Koch študoval na univerzite v Gottingene, doktorát získal v r. 1866 a prijal miesto v hamburskom liečebnom ústave. O niečo neskôr vykonával lekársku prax v pruských dedinách. Jeho poslednou zastávkou bol Wollstein v Pomoransku. Tam si zo svojich úspor kúpil drahý mikroskop s predsavzatím vypátrať pôvodcov slezinovej sneti.

Večer čo večer sedával nad mikroskopom a skúmal krv zvierat, ktoré zomreli na túto chorobu. Keď raz položil túto krv pod mikroskop, zbadal, že medzi malými zelenkastými krvinkami sú čudné, tyčinkám podobné útvary, ktoré v krvi zdravých zvierat neboli. Nevedel, čo predstavujú tieto „tyčinky“. Nevedel, či žijú a ak áno, tak ako sa vôbec rozmnožujú. Prezradil mu to až jeho geniálny nápad, keď zavesil kúsok sleziny z mŕtveho zvieraťa do visiacej kvapky vodnatej tekutiny z volieho oka. Hneď potom ako to spravil, si všimol, že „tyčinky“ rástli a rozmnožovali sa do nebývalých rozmerov. Stalo sa to roku 1876. Koch mal vtedy 34 rokov. Zo zapadnutého Wollsteinu sa hneď vybral na univerzitu do Wroclawi. Pred grémiom profesorov predviedol to, na čo prišiel pri pokusoch. Na veľký údiv, navrhol hneď aj spôsob, akým by bolo možné vyhubiť bacily slezinovej sneti. V tento pamätný deň sa Koch stal zakladateľom bakteriológie.

Naučil sa farbiť mikróby, ktoré potom v podobe fotografií predviedol celému svetu. Roku 1880 odišiel do Berlína; tu sa stal mimoriadnym radcom Ríšskeho zdravotníckeho úradu. Pridelili mu priestranné laboratórium s množstvom prístrojov, poskytli finančnú podporu a dvoch asistentov. Tu sa pustil do ďalšej úlohy – chcel vypestovať živé kultúry, pretože si bol istý, že pôvodcom každej choroby je len určitý druh baktérií. Na pomoc mu prišla náhoda. Jedného dňa objavil v laboratóriu zabudnutú časť uvareného zemiaka. Jeho rezná plocha bola posiata rozmanitými farebnými kvapkami. Kúsok kašovitej hmoty jednej kvapky položil pod mikroskop a uvidel – čistú mikrobiálnu kultúru. To ho podnietilo do ďalších pokusov. Použil pri nich ako kultivačnú pôdu bujón a znova uvarené zemiaky; zaočkoval ich mikróbmi najrôznejších druhov a opäť získal čisté kultúry. Po tomto úspechu sa pustil do boja z najzákernejšou chorobou – tuberkulózou.

Mladému robotníkovi, ktorý podľahol nákaze odobral kúsok chorého tkaniva, ktoré potom vstrekol do zdravých zvierat. Ich osud bol bez výnimky spečatený. Napriek tomu že z tiel mŕtvych zvierat získaval opakovane bacily tuberkulózy, nedali sa v žiadnej kultivačnej pôde rozmnožovať. Boli to zrejme dokonalé parazity, ktoré sa vyvíjajú len v živom organizme. A tak sa Koch dopracoval k svojmu  najprevratnejšiemu objavu: za kultivačnú pôdu zvolil sérum z čerstvo zabitého hovädzieho dobytka – a spočiatku neuvidel nič. Na pätnásty deň, keď už pomaly strácal nádej na úspech, zbadal, že sa jej zamatový povrch pokryl množstvom drobných bodiek. Boli to bacily tuberkulózy. Koniec pokusu možno dopovedať niekoľkými slovami. Kochovi napadlo, že by mal zamoriť vzduch, ktorý dýchajú pokusné zvieratá v klietkach bacilmi tuberkulózy. Za chvíľu na to zvieratá zomreli.

Dňa 24. marca 1882 sa v Berlíne konalo zasadanie Fyziologickej spoločnosti. Koch na ňom predstavil výsledky svojho výskumu. Ešte v ten deň obletela Berlín správa o objavení bacilov tuberkulózy a o deň neskôr o tom vedel už celý svet. Koch však bol na stope ďalšieho bacilu. Bol to pôvodca choroby, ktorá prenikla roku 1883 z Indie do Európy. Vybral sa do Alexandrie. Kým pracoval, cholera zmizla tak záhadne, ako prišla. Atak sa vrátil do Berlína. V batožine si však niesol mikróby, o ktorých bol Koch presvedčený, že sú pôvodcovia cholery. Neskôr odišiel do Indie, kde sa mu podarilo vykultivovať na bujóne pôvodcu cholery. Za svoj objav získal vyznamenanie, rad Koruny s hviezdou. Z nasadením vlastného života zvíťazil nad cholerou.

Nad starým profesorom Pettenkoferom však zvíťaziť nedokázal. „Pošlite mi pár tých Vašich takzvaných bacilov cholery, a ja Vám dokážem že sú neškodné“ , napísal Kochovi profesor Pettenkofer. Koch mu teda poslal skúmavku tých najvirulentnejších. Na veľké zdesenie prítomných, Pettenkofer prehltol celý obsah skúmavky, ktorý by za normálnych okolností položil regiment vojakov. Dodnes ostalo záhadou, prečo sa mu nič nestalo.