Narodil sa v Nitre a po vyštudovaní medicíny pôsobil ako lekár v Žiline, Bratislave a Čadci. Neskôr opäť v Bratislave ako námestník riaditeľa Štátneho sanatória. Po roku 1989 začal pôsobiť v politickej oblasti. Najprv bol poslancom v Národnej rade a v rokoch 1994-1998 pôsobil vo funkcii ministra kultúry. Žije v Bratislave.

Debutoval novelou - Hriešne lásky osamotených mužov (1979), v ktorej mužský hrdinovia troch manželských dvojíc nedokážu zladiť svoje profesionálne a osobné záľuby s nárokmi manželského spolužitia. Román Ako chutí zakázané ovocie (1981) sa odohráva v lekárskom prostredí a Hudec sa v ňom snaží dokumentovať silu kolegiálnej súdržnosti, skĺzava však až k povrchnej glorifikácii (oslavovaniu) lekárskeho povolania, ktoré sa hrdinovia snažia vykonávať s istou dávkou bohémstva. V zbierke poviedok Bozk uličníka (1981) využíva prvky absurdnosti a grotesky. Próza Pangharty (1985) je pokusom o žáner historického románu z Kysúc. Dej sa odohráva v 17. až 19. storočí a autor vyjadruje svoje presvedčenie, že povaha človeka sa nemení, nech prežíva akýkoľvek historický čas. V prózach Čierne diery (1985) Záhadný úsmev štrbavého anjela (1987) a v novele Experiment „láska“ (1989) prevládajú spoločenskokritické témy v duchu dobových požiadaviek. V týchto dielach autor u svojich hrdinov diagnostikuje zvláštnu chorobu – rakovinu duše. V roku 1990 napísal parodickú grotesku Praotec Samo. Zbierku poviedok Biela pani, mŕtvy pán (1992) napísal spolu s Petrom Jarošom. Kniha Báje a mýty starých Slovanov (1994) je zbierkou rozprávok pre deti. Spolu s Petrom Valom napísal dramatický triptych Knieža (1986) Bratia (1988) Kráľ Svätopluk (1990).