Na Slovensku ho zastihli nové architektonické postupy a smery. Postupne z nich preberal inšpirácie a to najmä z funkcionalizmu. Na jeho tvorbu vplývali myšlienky „...novej architektúry, oslobodzujúcej sa od dekorativizmu, kde rozhodujúcou sa stáva Loosovská nová vecnosť, Sullivanova forma sleduje funkciu, Le Corbusierova idea domu ako stroja na bývanie, či Miesovské krédo menej je viac. Pritom, nezanedbateľným prameňom jeho inšpirácie bola drevená ľudová architektúra so svojou dekoratívnosťou, ale aj jednoduchosťou a monumentálnosťou tvaru.“ Vo funkcionalistickom duchu sa niesol najmä projekt Kochovho sanatória v Bratislave a stanice lanovky na Lomnický štít.

Projektoval veľké nájomné domy aj typizované rodinné domčeky pre široké vrstvy. Navrhol a postavil vlastné rodinné sídlo v Bratislave (1923). Zároveň tvorivo nadväzoval na umelecké zámery z predošlého obdobia, napríklad na úpravy historických objektov. Vypracoval projekt prestavby zámku vo Zvolene a návrh rekonštrukcie bratislavského hradu ako univerzitného centra. V dvadsiatych rokoch sa významne zapojil do spoločensko-kultúrnych aktivít. Patril k zakladateľom Zemedelského múzea v Bratislave, pôsobil ako vládny komisár na ochranu pamiatok a predseda Umeleckej besedy Slovenskej (1921). Stal sa taktiež členom Masarykovej Akadémie práce (1920), predsedom kuratória novozaloženej Školy umeleckých remesiel (1928) a Spoločnosti slovenského vlastivedného múzea (1924), členom Českej akadémie vied a umení (1929) a členom Spolku výtvarných umelcov Mánes v Prahe.