Vavro Šrobár sa narodil 9.8. 1867 v Liptovskom Mikuláši. Bol doktor, univerzitný profesor, politik, verejný činiteľ, publicista, vyznamenaný Radom republiky in memoriam. Štúdium medicíny absolvoval na KU v Prahe v roku 1898. V roku 1899-1918 bol lekár v Ružomberku, 1918-1920 bol ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, zároveň ministrom verejného zdravotníctva a telesnej výchovy, 1921-1922 bol ministrom školstva a nár. osvety, do roku 1937 bol na dôchodku v Trenčianskych Tepliciach, 1945-1946 bol ministrom financií, 1948-1950 bol ministrom pre zjednotenie zákonov.

Bol presvedčeným prívržencom česko-slovenskej vzájomnosti a k jeho predstavám patrila aj idea vytvorenia spoločného štátu ,,všetkých kmeňov československých”. Jej korene treba hľadať ešte počas jeho štúdií. Najprv na Morave v Přerove, kde po vylúčení zo všetkých škôl v Uhorsku zložil maturitnú skúšku a neskôr v Prahe, kde študoval medicínu. Až tak ďaleko zavialo ministerské rozhodnutie slovenského chlapca rodom z Liskovej a nechtiac mu tak otvorilo cestu k budúcej politickej kariére. Mladého Šrobára politické a sociálne otázky vždy zaujímali a keď musel kvôli “panslavizmu a panslavistickej agitácii” odísť z Uhorska, zapojil sa do práce v študentskom spolku Detvan v Prahe.

Pod vplyvom učenia profesora filozofie Tomáša Garrigue Masaryka dospel k presvedčeniu, že Slováci a Česi sa navzájom potrebujú a ich spolupráca môže byť veľmi prospešná nielen v kultúre a hospodárstve, ale i v politike. V posledných rokoch prvej svetovej vojny to bolo už veľmi aktuálne. Hoci Vavro Šrobár bol po návrate domov pod drobnohľadom uhorských policajných orgánov, venoval spolu s Fedorom Houdekom, Pavlom Blahom, Antonom Štefánkom, Andrejom Hlinkom, Jozefom Budayom a ďalšími, značné úsilie na aktivizáciu verejného života na Slovensku. Časopis Hlas založil s P. Blahom, 1903-1904 bol jeho vydavateľom a redaktorom. Kritizoval konzervatívnu ideológiu a polit. prax martinského vedenia Slov. nár. strany, usiloval sa o polit. aktivizáciu hl. prostredníctvom drobnej práce medzi ľudom, ktoré sa vrátane rob. triedy, usiloval vtiahnuť do boja za záujmy slov. buržoázie.

Propagátor a organizátor spolupráce čes. a slov. buržoázie, československej vzájomnosti, organizátor slov. účasti na luhačovických poradách, uh. štátnym aparátom perzekvovaný, 1906 za volebnú agitáciu pri kandidatúre do uh. snemu odsúdený na ročné väzenie. Počas 1. svetovej vojny načas internovaný, udržiaval určité styky s predstaviteľmi odbojovej čes. buržoázie, koncipoval rezolúciu prijatú na prvomájovom zhromaždení 1918 v Liptovskom Mikuláši. V októbri 1918 sa stal členom predsedníctva Nár. výboru Československa, ktoré však malo krátke trvanie. Obhajca záujmov čes. a slov. kapitálu, vo funkcií ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, sa usiloval najmä o rýchle vybudovanie orgánov št. moci na potlačenie rozmáhajúceho sa revol. hnutia pracujúcich. Jeden z vedúcich predstaviteľov agrárnej strany, bezvýhradný zástanca centralizmu burž, čechoslovakizmu.

Nezmieril sa s likvidáciou ČSR a počas slovenského štátu utvoril vlastnú odbojovú skupinu. Konečne pochopil, že slovenský národ sa v demokratickom prostredí republiky emancipoval a neuznanie jeho samobytnosti by poškodilo zápas za obnovenie ČSR. Prijal preto program SNR, ktorý hlásal zásadu rovnosti českého a slovenského národa v spoločnom štáte a stal sa jej predsedom. Ministerské kreslo ho neminulo ani v obnovenej ČSR, tentoraz v rezorte financií. Ministrom pre zjednotenie zákonov bol aj v Gottwaldovej vláde po februári 1948, riadiac sa svojím celoživotným presvedčením zachovať spolužitie Čechov a Slovákov v spoločnom štáte za každých okolností. Boli to však už posledné roky jeho života. Smrť ho zastihla 6. decembra roku 1950 v Olomouci. Takmer v deň 32. výročia jeho vymenovania za prvého slovenského ministra, ešte stále ako ministra, ktorý takmer až do posledného dychu napĺňal svoj “štátny program”.