Alžbeta Bavorská, manželka Františka Jozefa I. Habsburského, prezývaná Sisi, mala v živote takmer všetko - postavenie, krásu, bohatstvo, lásku manžela a detí, ale nikdy nebola spokojná. Celý život blúdila, cestovala, hľadala - pravdepodobne samu seba. Nikdy sa jej to nepodarilo. V septembri 1898, ju zavraždil anarchista Luigi Lucheni. Prebodol ju upraveným ostrým pilníkom.
Alžbeta pochádzala z bavorského panovníckeho rodu Wittelsbachovcov. Za manželku Františka Jozefa ju nevybrali. Jej sestra Helena však musela ustúpiť pred rozhodnosťou cisára, ktorý asi jedinýkrát zavzdoroval svojej matke - a vášnivo sa zaľúbil do Sisi. V tom čase mala pätnásť rokov.
Sisi lásku opätovala, skôr však išlo o očarenie trónom, poklonami a možnosťou prezentovať svoju krásu. Alžbeta bola naozaj krásna, ale aj posadnutá svojím výzorom. Nenávidela svoje tehotenstvá, lebo ničili jej „osí“ driek, svoje deti milovala a opúšťala podľa nálady. Z duše nenávidela svoju svokru, cisárovnú Žofiu, ktorá chcela päťnásťročnú nevestu usmerňovať.
František Jozef I. ťažko znášal boj týchto dvoch žien, ktorých osud trónu a skutočná politika absolútne nezaujímali. Alžbeta však do politiky zasahovala, jej vzťah k Uhorsku prispel k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. Veľmi pravdepodobne preto, že uhorskí magnáti a najmä gróf Andrássy jej nesmierne lichotili. Sprievodkyňa v maďarskom zámku Habsburgovcov Gödölö, nedá na Sisi dopustiť jedno kritické slovo.
Aj keď sa klebetilo o ich vzťahu, je isté, že Alžbetin vzťah k sexu bol skôr negatívny. František Jozef sa na ňu vraj vždy „vrhal“ s nesmiernou túžbou, ale jej potreby boli asi iné. Milovala inotaje v poézii a rozhovoroch. Najpozoruhodnejší bol jej vzťah a nekonečné rozhovory s Ľudovítom II. Bavorským. Šialený Ľudovít, obdivovateľ krásy a staviteľ rozprávkových zámkov, jej povahe vyhovoval. Realita ani jedného z nich nezaujímala. Nevideli ju, alebo nechceli vidieť. Recitovali Heineho, ktorý Alžbetu inšpiroval k písaniu básní (či skôr plagiátov), a hrali divadlo. Obyčajné „prasce“, ako Alžbeta nazvala v jednom liste vlastné vnúčatá, nemohli vstúpiť do ich sveta.
Alžbetina choroba, ktorá jej umožňovala utekať z Viedne a zdržovať sa, kde chcela, by sa dnes liečila na psychiatrii. Pravdepodobne mala príznaky anorexie. Jej posadnutosť štíhlosťou si všimla aj manželka anglického veľvyslanca. „Na chudom hrdle má volánik z čierneho flóru. Jej tvár vyzerá ako maska.“ Choroba jej umožnila cisára aj vydierať. Listy cisárovi sa začínali: „Ďalej si prajem,“ a pokračovali požiadavkami. Cisár ich plnil, len ju prosil, aby myslela na „úbohé deti“.
Deti však Alžbetu sklamali. Najlepšie sa správala k Márii Valérii, Gizelu priam nenávidela, ale najviac ju zradil Rudolf - následník trónu. Našiel si milenku a neskôr spáchal samovraždu. Využila však príležitosť a nosila už len čierne šaty, ktoré ju ešte viac zoštíhľovali.
Aby ju manžel neobťažoval, našla mu za seba náhradníčku, hoci jej na ňom asi záležalo. Herečka Katarína Schrattová tvorila zvláštny bod trojuholníka ako „priateľka“ cisárskych manželov. Cisár u nej našiel porozumenie, ktoré u Sisi nemal.
Sisi nebola slnečným stvorením, ako ju poznáme z romantického filmového príbehu s Romy Schneiderovou. Nebola ani rozvážnou a múdrou ženou, ako ju zahrala Jana Hlaváčová v známej televíznej inscenácii. Bola ako „blúdiaci Holanďan“, nikdy sa neuspokojila, ale krutú smrť si nezaslúžila.
Lucheni neuvažoval nad jej politickou angažovanosťou a s veľkou pravdepodobnosťou by ho ani nezaujímalo, akú úlohu zohrala pri rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Stačilo mu, že reprezentovala trón. Nevie sa, či ju sledoval dlhšie, alebo či išlo o zvláštnu zhodu okolností. Otázkou je, ako cisárovnú spoznal, keď sa pohybovala bez väčšieho sprievodu.
Habsburgovci detaily Alžbetinej smrti nikdy nezverejnili a presné fakty o atentáte dodnes nie sú známe. Isté je, že cieľom anarchistu bolo zničiť reprezentantku moci. Zomrela len preto, že bola v Ženeve nechráneným ľahkým cieľom.
