Anton Bernolák
(1762 -1813)

Anton Bernolák sa narodil 1. októbra 1762 v Slanici, obci medzičasom
zatopenej v Oravskej priehrade. Po absolvovaní stredoškolských štúdií v
Bratislave študoval filozofiu v Trnave a teológiu vo Viedni i v
Bratislave. Za kňaza bol vysvätený 17. augusta 1787. Ako kaplán pôsobil
v Čeklísi (dnes Bernolákovo), no už roku 1791 sa stal arcibiskupským
tajomníkom v Trnave. Popritom bol aj archivárom, cenzorom kníh a
prísažným notárom ústrednej cirkevnej stolice. Roku 1797 sa stal
farárom a o dva roky aj dekanom v Nových Zámkoch, kde zastával funkciu
správcu hlavnej mestskej školy a učiteľa náboženstva. Zomrel 15.
januára 1813 v Nových Zámkoch na srdcový infarkt.

Jeho mimoriadny talent sa prejavil už na bratislavskom Generálnom
seminári, kde sa zapálil za osvietenské reformy cisárovnej Márie
Terézie a Jozefa II. Tam sa stal propagátorom národnobuditeľských snáh
slovenského národa. Pre realizáciu týchto ideí a zámerov mal všetky
odborné predpoklady. Ovládal viacero cudzích jazykov, od klasických až
po moderné a mal na vtedajšiu dobu široké vedomosti zo všeobecných
dejín, ekonomiky, medicíny, estetiky, hudby a politiky. Veľmi dobre si
uvedomoval, že bez toho, aby obyvateľstvo žijúce na území Slovenska
nepoužívalo živú rec v písomnom styku a v školstve, nie je možné , aby
sa sformoval na novodobý moderný národ, ktorý bude smerovať k svojej
svojbytnosti. K tomuto účelu podriadil svoje vedecké diela.

V bratislavskom seminári vyšla roku 1787 jeho povestná práca Dissertatio
philologico-critica de litteris Slavorum (Filologicko-kritická rozprava
o slovanských písmenách). V nej Bernolák kodifikoval prvú spisovnú
slovenčinu, ktorá sa podľa neho nazýva bernolákovčina. Jeho základným
jazykovým dielom je Grammatica slavica (Slovenská gramatika, 1790).
Roku 1791 vydal dielo Etymologia vocum slavicarum (Etymológia
slovenských slov). Bernolákovo najvýznamnejšie jazykovedné dielo Slowár
slowenskí, česko-laťinsko-německo-uherskí vyšlo v 6 zväzkoch až po jeho
smrti (v rokoch 1825 - 1827) v Budíne zásluhou Juraja Palkoviča.

K uzákonenia prvého národného spisovného jazyka Slovákov v roku 1787
viedli priaznivé podmienky, ktoré boli vytvorené osvietenskými
reformami., meniace sa spoločenské a ekonomické pomery v monarchii.
Bernolákovčina plnila funkciu celonárodného spisovného jazyka.
Bernolákom uzákonený jazyk používali hlavne katolícki vzdelanci, ktorí
v ľude presadzovali ideu svojbytnosti slovenského národa, čím sa stal
prvý spisovný jazyk Slovákov významným nástrojom pre rozvoj slovenskej
spoločnosti na úseku duchovnom, literárnom, hospodárskom a osvetovom.

Roku 1792 vzniklo Slovenské učené tovarišstvo, ktoré organicky súviselo
so šírením literatúry a osvety v novoustálenom spisovnom jazyku.
Šíriteľmi myšlienok a cieľov Antona Bernoláka bolo katolícke
duchovenstvo /medzi najvýznamnejších patrili Juraj Fándly, Ján Hollý,
Jozef Ignác Bajza/.

Hnutie bernolákovcov /vyše 50 rokov/, ich literárnych diela,
denno-denná práca medzi slovenským ľudom a vzdelancami, vytvorili
podmienky pre druhú kodifikáciu slovenského jazyka v r.1843 v
Hlbokom(L. Štúr, M. Hurban, M. Hodža).