referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Justína
Streda, 14. apríla 2021
Vincent Willem van Gogh: životopis
Dátum pridania: 06.12.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: exibic
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 403
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 4.8
Priemerná známka: 2.93 Rýchle čítanie: 8m 0s
Pomalé čítanie: 12m 0s
 
,,Keď auvrské slnce praží na malý cintorín v poli, Theo pokojne odpočíva v hýrivom tieni Vincentových slnečníc.”
Toto je citát z knihy Smäd po živote od Irvinga Stonea. Táto veta tvorí gro tohto naozaj úžasného diela. Je v nej ukrytý krátky a zároveň smutný príbeh človeka, ktorý zasvätil celý svoj biedny život maľovaniu.
Vincent Willem van Gogh sa narodil 23. marca 1853 v Groot Zunderte, malom mestečku v Holandsku. Jeho otec bol protestantský duchovný, zatiaľ čo jeho matka pochádzala z rodiny maliarov a obchodníkov s umením. Práve skrz ňu sa Vincent dostal k svojej prvej práci. Mal však ešte len 16 rokov a pravdepodobne to bolo najhlavnejšou príčinou jeho čoskorého neúspechu.

V roku 1874 bol preložený do Londýna, kde pracoval ako predavač umeleckých predmetov a rytín. Jeho zamestnávateľom bol jeden z jeho početných bratrancov. Vincentovi sa však táto práca nepáčila. Pracoval síce v umeleckej sfére, no napriek tomu stále necítil, že je to ono. Predávať lepty a litografie, to preňho neznamenalo umenie. Ľudia, ktorí k nemu prichádzali zväčša nevedeli čo kupujú. Platili veľké peniaze za jarmočný tovar.

V tomto období sa Vincent prvý krát zamiloval. Tou osudnou dievčinou, ktorá sa mu stala medovým tŕňom v srdci ešte na dlhé roky, bola dcéra jeho nájomníčky. Volala sa Ursula. Aj napriek tomu, že mu neopätovala jeho lásku, nezanevrel na ňu. No už nemohol ostať v Londýne. Jeho láska k Ursuli ho veľmi vyčerpávala. Začal byť mrzutejší a nervóznejší. Tržby v obchode začali klesať a sťažností na Vincentovu nevľúdnosť pribúdalo. Definitívny koniec nastal spolu s Ursulinou neočakávanou svadbou. Vincent musel odísť. Ak by neodišiel, zbláznil by sa. Nevedel však kam. Čo bude robiť?

A tak sa vrátil do rodného mesta. Rodičia ho privítali s množstvom otázok, na ktoré ani on sám nepoznal odpoveď. Všetci jeho súrodenci boli úspešní obchodníci, riaditelia bánk alebo protestantskí duchovní. Len on akosi nevedel nájsť ten správny smer. Deň čo deň sa ponevieral po okolí, rozmýšľajúc a hľadajúc samého seba. Nakoniec však dospel k rozhodnutiu. Bude pokračovať v otcových šľapajách a stane sa kňazom. Otec s matkou mu toto rozhodnutie schválili a onedlho už Vincent cestoval do Belgicka.

Tam istý čas býval v rezidencii svojho strýka, viceadmirála Johannesa van Gogha, najvyššieho dôstojníka v holandskom námorníctve. Avšak štúdiá mu zaberali príliš veľa času a ešte viac energie. Jeho kázne nenachádzali pochopenie u veriacich, nieto u jeho učiteľov.
Preto roku 1878 Vincent odchádza do Borinage, baníckeho mestečka, kde skúsi nájsť porozumenie u prostých dobromyseľných ľudí. No to čo našiel v Borinage sa nedalo ani len porovnať s tými najchudobnejšími štvrťami v Londýne. Bola to neopísateľná chudoba. Ľudia živoriaci zo dňa na deň, žijúci len z biednych miezd baníkov. Starci, ženy, ba dokonca aj deti pracovali v baniach od svitu do mrku, aby na sklonku dňa dostali mizerné výplaty, ktoré keď zrátali, vystačili im akurát na jedlo. Boli nevzdelaní a nevedomí. Väčšina z nich nevedela ani čítať a písať, ale pritom boli inteligentní a vo svojej práci zruční a šikovní. Vychudnutí a vyblednutí od zimnice vyzerali ukonaní a vycivení. Tváre mali mŕtve a sinavé(slnko vídali len v nedeľu). Mali hlboké melancholické oči utláčaných, čo sa nemôžu brániť.

Vincent vkládal do svojich kázní všetko čo dokázal, s úmyslom pomôcť týmto biednym ľuďom. Všetky svoje veci porozdával medzi Borinageovčanov, až kým sám neostal schúlený v starej chatrči z hliny omotaný len v drsnej vrecovine. Zatiaľ čo vonku riadil vietor a mráz, Vincentom lomcovala horúčka a závraty. Bol hladný a slabý. Výrazne schudol a vypadali mu zuby.
O niekoľko týždňov sa Vincent uzdravil. Zachránil ho jeho mladší brat Theo. Jeho milovaný braček, ktorý ho ako jediný prišiel vyslobodiť z tohto pekla. Teraz opúšťa Borinage. Aj napriek jeho veľkej snahe, nič sa nezmenilo. On odchádza za lepším životom, no ťaží ho vedomie, že títo ľudia tu ostávajú naďalej žiť svoj biedny život. Život, pred ktorým on uteká preč.

Po odchode z Borinage sa Vincent znova vrátil domov. U baníkov si krátil dlhé chvíle kreslením, avšak vtedajšie jeho diela zďaleka nekorešpondovali s dielami na konci jeho tvorby. Sú bezfarebné, často načmárané len uhľom. Línie sú hrboľaté, nerovné. Modelmi mu sú bežní ľudia pri práci, ako roľníci a oráči. Chodieva maľovať na polia a do lesov. Práve tam stretol svoju druhú, a zároveň aj poslednú lásku svojho života. Margot si bola ochotná siahnuť aj na vlastný život a to len kvôli Vincentovi. Bola doňho beznádejne zamilovaná, tak ako on kedysi do Ursule. Už aj pomýšľali na svadbu, ale stála medzi nimi Margotina rodina. Po meste sa skoro roznieslo, čo sa deje, a preto musel Vincent znova cestovať.

Počas nasledujúcich rokov sa mu stali domovom Antverpy a Haag. Možno to bude znieť zvláštne, ale v priebehu týchto rokov sa Vincent učil maľovať. Učil sa správnu techniku maľby, ťahy rukou a ako presne a čo najvernejšie zachytiť postavy a ich pohyb.
Nedostatok financií ho však privádza do Paríža za bratom Theom. Tu spoznal umelcov ako Gaugain, Seurat, Rousseau, Cézanne, Toulous-Lautrec a mnoho ďalších. Hovorili si impresionisti. Technikou, pri ktorej používali záblesk žiarivých farieb dosahovali oživenie objektov na plátne a zdanie, že veci sú v pohybe, čo dielam iných autorov často chýbalo.

Až od nich sa Vincent naučil oživiť obraz pomocou farieb. Trávil dlhé hodiny skúšaním dosiahnuť ono zdanie, čím sa jeho výdavky začali zvyšovať. Potreboval peniaze na plátna, štetce a farby. Keďže on sám predal len jediný obraz za celý svoj život, peniaze nemal. Všetky výdavky na maľovanie mu hradil brat Theo. Vincent mu za to odovzdával svoje vtedzy ešte bezcenné diela.
Do prostredia veľkomesta nezapadol. Bol častejšie opitý ako triezvy a jeho stavy opitosti často speli k nekontrolovateľným výstupom. Preto sa čoskoro rozhodol opustiť aj toto mesto a odsťahovať sa do Arles.

Arles bolo preňho mesto spĺňajúce jeho predstavy. Tu našiel útočisko pred každodenným zhonom a ruchom veľkomesta. Za peniaze od Thea si kúpil malý domček na okraji mesta. Nazval ho ,,Žltý dom”(kvôli jeho žltým stenám). Zariadil si ho jednoducho, ale podľa svojho vkusu. Pracoval 16 hodín denne. Dni trávil vonku, v prírode. Zbožňoval pocit, keď mu horúce slnko pražilo na hlavu. Sám si vtedy uvedomoval, že mu maľovanie ide akosi odruky. Dostával sa do stavov nervového vypätia a maľoval aj jeden obraz denne. Často mu ani to nestačilo. V noci si vzal stojan, plátno a farby a vybral sa do polí zachytiť mesačný svit. Dokonca aby videl na plátno, udržoval hlavou v patričnej polohe niekoľko sviečok na klobúku. V takomto psychickom napätí dokázal vytvoriť najlepšie diela svojho života. Patria k nim aj jeho známe Slnečnice, ktoré mal zo všetkých najradšej(kvôli ich prenikavo žltej farbe). Zachytil ich až v 10 podobách.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Galéria k článku [19]
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.