Laurel a Hardy životopis

LAUREL Stan (1890 – 1965)
HARDY Oliver (1892 – 1957)
Hoci vo filme vystupovali aj jeden bez druhého, preslávili sa až ako dvojica. Nech ich mená znejú akokoľvek – Crick a Crock vo Francúzsku, Dick a Doof v Nemecku, Gordo a Flaco v Španielsku, Fu –tu a Tu – tu v Číne, Flip a Flap v Poľsku či Stan a Ollie v Amerike, Laurel a Hardy u nás, diváci vedia, že tí dvaja ich obdaria svojráznym humorom.
Začalo sa to takto: Angličan Arthur Stanley Jefferson začínal kariéru kabaretného herca spolu s Charlie Chaplinom u Freda Karna. Táto skupina precestovala Anglicko a neskôr podnikla turné aj po Spojených štátoch. Pri druhej návšteve Ameriky roku 1912 sa nevrátili domov skúšali šťastie tu. Arthur Stanley Jefferson založil v USA pantomimickú skupinu, zmenil si meno na Stan Laurel a cestoval s programom po krajine. Roku 1917 debutoval vo filme Orechy v máji a odvtedy sa s filmovaním nerozlúčil, hoci sa naďalej venoval aj divadlu. V rokov 1923 – 25 ho angažoval Hal Roach, muž, ktorý pomáhal na svet aj groteskám komika Harolda Lloyda. Stan Laurel nakrúti 25 krátkych filmov. Boli úspešné, a tak začal robiť, ako to bolo vtedy zvykom, filmy pod názvom Série Stana Laurela. Hoci stál na začiatku sľubnej hereckej kariéry, väčšmi túžil režírovať a tvoriť vlastné filmy.
Laurelov objemnejší kolega Oliver Hardy bol rodený Američan. S divadelnou ani filmovou múzou nemal nijaké skúsenosti, ak nepočítame detské vystúpenia, ktoré boli v tom čase módou. A predsa si roku 1910 otvoril vlastné kino. Neskôr štatistoval v rôznych filmoch – sám udal, že ich bolo okolo 500. Aj on sa dostal k Halovi Roachovi, kde stvárňoval predovšetkým podlé typy. Roku 1926 Stan Laurel a Oliver Hardy prvýkrát spolu stáli pred kamerou. Zatiaľ nie ako dvojica, lež ako protipól vtedajšej hviezdy – Jamesa Finlaysona. Keď Roachovo štúdio začalo dostávať listy od divákov s otázkou, kto sú tí dvaja vedľa Finlaysona, obratný Hal Roach na prelome rokov 1927 – 28 vytvoril sériu filmov s názvom Komédie Laurela a Hardyho. Ich prvý veľký spoločný film bol Filip na návšteve ( 1927 ). Strýko Ollie v ňom učí svojho synovca Laurela správať sa. Spŕška gagov uchvátila divákov a nebolo pochýb, že sa začala éra nerozlučnej dvojice Laurela a Hardyho. Obaja sa od seba líšili nielen zovňajškom – Laurel menšej postavy, chudučký, v trochu voľnom obleku, a Hardy brucháč, s obtiahnutými šatami – ale predovšetkým charakterom.

Laurel akoby nebol ani z našej planéty, nevie, čo je slušné, čo sa patrí, a ak sa aj niečo naučí, tak to uplatňuje s prehnanou dôkladnosťou. Hardy naopak dokonale ovláda pravidlá slušnosti, vo všetkom vie chodiť, Laurelovi stále pripomína, ako sa má správať, aby bol človekom, ktorého si okolie váži, v každej chvíli má nejaký nápad, ako dať veci na správnu mieru. No takmer vždy sa udalosti obrátia proti nemu. Musí mať pri sebe Laurela, aby ukázal, aký je dobrý, slušný, skromný, ako každému praje iba to najlepšie, aj keď neraz musí za to draho zaplatiť. Laurel je naopak nešika, ktorého treba vodiť za ručičku, a čoho sa chytí, to sa určite skončí katastrofou. Napriek tomu nezostáva nikomu nič dlžný v dobrom ani zlom, ibaže mu to trochu dlhšie trvá. Už ďalší film tejto dvojice Smotanová revolúcia ( 1927 ) sa považuje za vzor grotesky. Reklama Roachovho štádia uvádzala film ako Bitku storočia, pri ktorej sa spotrebovalo 4000 zákuskov, 50 litrov šľahačky, tona pečiva a jeden banán. „ Po tisícoch grotesiek, “ napísal neskôr významný americký spisovateľ Henry miller, „ po tortových bitkách Macka Sennetta, po tom, čo Charlie Chaplin vyčerpal zásobu trikov, po Roscoovi Arbucklovi, Haroldovi Lloydovi, Harrym Langdonovi, Busterovi Keatonovi prišlo majstrovské dielo všetkých festivalov bitiek so zákuskami. Podľa mojej mienky je to najväčší komický film, aký bol kedy nakrútený. “
Ľudia chodili i chodia na ďalšie a ďalšie filmy Laurela a Hardyho, pri ktorých padajú od smiechu zo sedadiel. Chechtavá choroba ( 1928 ), Laurel a Hardy stavajú dom ( 1928 ), Prekliati muzikanti ( 1928 ). Mimochodom, Prekliatych muzikantov označili siedmi francúzski odborníci na dielo Laurela a Hardyho za ich najúspešnejší film. Komika tejto dvojice aj po rokoch pôsobí ako všeliek. Sú nezameniteľní, a aj keď mali rôznych nasledovateľov, nik svojím umením nedosiahol také výsledky ako oni. Kritici ich často nazývali aj fanatikmi ničenia, pretože nepoznali zábrany, ak sa im niečo alebo niekto postavil do cesty. Prvý film tohoto druhu je Stan a Oliver na výlete ( 1928 ). Z pokojného výletu za dievčatami sa strhne nielen bitka všetkých proti všetkým, ale aj nezabudnuteľné ničenie áut. Je zaujímavé, že hoci komika Laurela a Hardyho stojí na gagoch podobne ako väčšina nemých grotesiek, nástup zvukového filmu sa ich nedotkol. Stan Laurel roku 1959 povedal: „ Podobne ako v nemých filmoch usilovali sme sa pôsobiť predovšetkým gestom a mimikou. Ak sa už muselo rozprávať, väčšinou sme to prenechávali niekomu inému. Používali sme zvuk predovšetkým na efekty.

Po určitom čase sme mali zvukový film skutočne veľmi radi, pretože zdôrazňoval gagy. “ Niektoré filmy Laurel a Hardy nakrúcali v dvoch verziách – nemej i zvukovej, napríklad Malé nedorozumenie ( 1929 ), iné zasa v rôznych jazykových verziách. Nezabudnuteľný je ich film Sťahujeme klavír z roku 1932 – nespočetné množstvo komických situácií s klavírom, ktorý treba dopraviť po stromom schodišti do domu jako dar na narodeniny. Práve zaň 18. Novembra 1932 dostali Oscara v kategórií krátke komédie. Po roku 1953 nakrúcali Laurel a Hardy dlhometrážne filmy, ktoré však nie vždy boli také ucelené ako ich krátke filmy. Predsa však patria medzi to najlepšie, čo v tejto oblasti vzniklo. Spomeňme aspoň niektoré. Príbehy dvoch Američanov, ktorí pricestujú do Škótska, aby sa ujali dedičstva, zobrazili v jednom zo svojich najzábavnejších filmov – Raz, dva, tri ( 1935 ). V ďalších rokoch nakrútili dlhometrážne diela Milé príbuzenstvo ( 1936 ), Na Divokom západe ( 1937 ), Dubové palice ( 1938 ), ktoré kritika zaradila k vrcholom tohoto obdobia. V predchádzajúcich filmoch, najmä v groteskách, vychádzali gagy z napätého vzťahu medzi Laurelom a Hardym, no počínajúc týmito dielami sa dvojica sprisahala proti všetkým ostatným. Spozanli, že priateľstvo je zárukou víťazstva. Laurel a Hardy celkove nakrútili 19 dlhometrážnych filmov. Roku 1951 vznikol vo Francúzsku ich posledný film Laurel a Hardy zdedili ostrov. V rokoch 1952 – 53 podnikli turné po európskych mestách a boli všade nadšene vítaní. Nové a nové generácie sa zoznamujú s umením Laurela a Hardyho zo zostrihov ich najlepších komédií, uvádzaných v kinách i televízii. Stan Laurel, ktorý prežil svojho priateľa o 8 rokov, dostal roku 1961 Oscara za „ priekopnícku prácu v oblastí filmovej komédie “. Bola to pocta pre oboch. .