Gaius Julius Caesar

Caesar sa narodil okolo roku 100 pred n. l. Jeho priezvisko Caesar znamená „vlasatý“, čo mu moc nepriliehalo, pretože časom mu vlasy poriadne preriedli. Prostredné meno Julius bolo rodové. Bol potomkom váženého, ale schudobneného patriciovského rodu Juliovcov. Meno Gaius bolo jeho vlastné meno.
Jeho otec bol prétorom a jeho matka pochádzala z plebejského rodu Aureliovcov.
V ďaka tomu, že jeho teta Julia sa vydala za Gaia Maria, ktorý stál na čele populárov sa dostal do verejného povedomia. Príbuzenstvo s Mariom ho zaradilo medzi populárov. Pod Mariovou záštitou vstúpil do verejného života a ako sedemnásťročný sa stal kňazom najvyššieho boha Jova. Svoj vzťah k populárom upevnil manželstvom s Corneliou, dcérou Mariovho nástupcu Cinnu.
Keď sa Ríma zmocnil Sulla, rozkázal mu, aby sa s ňou rozviedol. Caesar ho ale neposlúchol a ušiel. Pripojil sa k légiam a bojoval proti Mithridatovi a pirátom.

Keď sa roku 78 pred n. l. dozvedel , že Sulla zomrel, nechal vojnu vojnou a vrátil sa do Ríma. Počiatky jeho politickej kariéry neboli priveľmi slávne. Obvinil z vydieračstva dvoch Sullových prívržencov a pohnal ich pred súd. Odsúdenie síce nedosiahol, ale odvážnym vystúpením si získal sympatie más, čo bolo veľmi dôležité. V Ríme vládli neujasnené pomery a keďže ešte nemal dosť peňazí a slávy, uznal za vhodné na nejaký čas sa vzdialiť. Rozhodol sa ísť na Rhodos, kde sa chcel venovať štúdiu rečníctva. Cestou na ostrov Rhodos v Stredozemnom mori bol zajatý pirátmi. Keď piráti požadovali výkupné 20 talentov, prehlásil, že má cenu 50 talentov – a prisahal, že keď budú peniaze pohromade, vráti sa a všetkých ukrižuje. Pokiaľ dorazili peniaze z Ríma, Caesara strážili niekoľkí piráti. Celú dobu sa nechoval ako zajatec, ale práve naopak. Nadával im do zadebnencov, keď nechápali jeho básne, ktoré im recitoval aj niekoľko hodín. Piráti ho mali za blázna, jeho vyhrážky brali na ľahkú váhu, ale keď bolo výkupné zaplatené, Caesar svoju hrozbu splnil a ako prejav láskavosti im najprv podrezal hrdlá.

Po opätovnom návrate do Ríma stúpal po rebríku hierarchie menších úradov. V roku 70 pred n. l. bol zvolený do úradu kvestora v Hispánii. Keď v meste Gades (dnes Cádiz, juh Španielska) uvidel sochu Alexandra Macedónskeho, povzdychol si nad tým, že Alexander už vo svojich 30 rokoch dobyl celý vtedy známy svet a on sám doteraz nič pozoruhodného nespravil. V Ríme v rokoch 68 – 61 pred n. l. postupne zastával všetky významné rímske úrady. Počas tohto obdobia sa Caesar snažil získať si masy. Využil smrť svojej tety Julie a neskôr aj smrť svojej manželky na politickú demonštráciu. Dal znova postaviť Mariove sochy, ktoré za svojej vlády dal odstrániť Sulla. V očiach más sa stal obnoviteľom strany populárov.
Svoju obľubu u más si zvyšoval usporadúvaním veľkolepých hier a rozličných slávností.
Pochopiteľne touto politickou kampaňou sa veľmi zadĺžil, ale tento zdanlivo veľký problém mu vrásky nerobil. Z Kapitoly ukradol takmer 1000 kg zlata a nahradil ich rovnakou váhou pozlátenej medi. To sa aspoň snažil ututlať, ale neskoršie vydieračky spojencov v mene Ríma a neskoršie jasné lúpeže mu k dobrej povesti nepridávali.
Ale bilancia jeho kladov a záporov mu v konečnom dôsledku vychádzala v jeho prospech a niektoré chyby mu dokonca popularitu ešte zvyšovali. Pri získavaní prostriedkov mu pomohol aj Crassus, ktorého zblížil so svojim starým priateľom Pompeiom (Caesar ho podporoval vo vojne s Mithridatom, kde sa uchádzal o miesto veliteľa)

V roku 60 pred n. l. spolu založili združenie troch mužov, ktorí vo svojich rukách sústreďovali najvyššiu moc – prvý triumvirát.
Pompeius bol obľúbený medzi vojakmi a spomedzi triumvirov držal primát.
Crassus bol boháč, síce svoje bohatstvo nadobudol dosť pochybne a Caesar bol populárny medzi ľudom, ale v triumviráte bol posledný. Ale vedel sa postarať, aby čas hral pre neho. Podľa dohody s Crassom a Pompeiom sa dal v roku 59 pred n. l. zvoliť za konzula. Ako konzul uzniesol v senáte zákony, ktoré hrali do kariet triumvirátu. Najťažšie niesol senát zákon o vydávaní verejných správ o rokovaniach v senáte. To znamenalo, že senátori museli brať ohľad na verejnú mienku, ktorá bola pod Caesarovým vplyvom. Svoje postavenie v triumviráte si posilnil tak, že svoju dcéru Juliu vydal za Pompeia (Julia mala štrnásť a Pompeius päťdesiat rokov) a sám sa oženil s Calpurniou, dcérou prívrženca triumvirov Pisona, ktorý mal po ňom nastúpiť na úrad konzula. Týmito krokmi si Caesar upevnil postavenie v Ríme, už mu chýbalo len nejaké územie, ktoré by ovplývalo bohatstvom, a na ktorom by si mohol vybúriť svoje dobyvateľské chúťky.

Podľa Rímskeho práva, konzul, ktorý skončil svoj úrad mal právo na správu daktorej provincie. Caesar sa dohodol s Pompeiom a s Crassom, že dostane Galiu, pričom Crassus mal pod svojou správou územie na východe a Pompeius dostal Hispániu. Galia priam zázračne spĺňala Caesarove kritéria: nielenže bola bohatá, ale bola aj blízko a poskytovala nádej na ľahké víťazstvá. Všetko, čo Caesar potreboval pre svoju realizáciu.
Caesar mal tri légie od štátu a ďalšie si postavil súkromne. Využil každú príležitosť viesť vojnu. Vojny sa väčšinou nezaobišli bez strát, ale nedbal na to. Chcel byť silný a bol schopný za to dať všetko. Keď vtrhol do Galie napádal všetky kmene bez rozdielu, nielen nepriateľov, ale i spojencov. Vojny v Galii a hlavne proti Germánom boli veľmi ťažké. Germáni bránili svoje mestá do poslednej kvapky krvy a Caesar postupne strácal svoje vojsko, ale vojaci po jeho boku vydržali. Senát sa s tým snažil niečo robiť, poslal do Galie vyšetrovaciu komisiu, ale keďže mal Caesar vojenské úspechy získal za odmenu ďakovné slávnosti, a to vo väčšom počte ako hocikto iný pred ním.

Za deväť rokov, čo viedol výbojne vojny uložil celej Galii vysoké dane okrem nejakých oblastí, ktoré mali Caesarovu priazeň. Ako prvý napadol Germánov za Rýnom. Rýn bol najväčšou riekou, akú doteraz Rimania videli. Len zriedka bol užší ako 500m. Zdalo sa nemožné postaviť cez divokú rieku most. Caesar dal postaviť most, ktorého stavba trvala iba 10 dní a bez problémov cez most prešiel so svojou armádou. Napadol aj Britániu, dovtedy neznámu krajinu. Celú ju oraboval a zobral čo sa dalo. Za týchto deväť rokov vojen ho porazili iba trikrát, to nasvedčuje tomu, že v tom, čo robil bol naozaj dosť dobrý. Ale tieto víťazstvá dosahoval ťažkým krviprelievaním. Zabíjal všetko, čo sa pohlo. Ženy, deti, starcov a pravidlom sa stávalo, že po usadlosti, po ktorej Caesar prešiel nezostalo ani stopy. Väčšinou to boli ľudia, ktorý sa absolútne nemohli brániť a už vonkoncom nemohli ohroziť Rím. Podrobené kmene sa neustále búrili, bolo to dosť nepochopitelné, pretože Rimania boli omnoho silnejší. Roku 52 pred n. l. sa vzbúril Galský kmeň Avernov, na čele s Vercingetorixom. Tento vodca by sa v pohode svojimi schopnosťami vyrovnal Caesarovi, ale musel by mať rovnakú armádu. Ale on ju nemal, a preto bola jeho akcia odsúdená na zánik. Vercingetorix bol chrabrý bojovník. Dokázal to v bitke pri pevnosti Alézia. Keď ho Caesar obkľúčil, aby zachránil ostatných sám sa vydal do rúk Rimanov. Spoliehal sa na Caesarovu veľkodušnosť, ale nič sa nekonalo. Po triumfe v roku 46 pred n. l. ho dal Caesar na námestí Ríma popraviť. Caesar týmto činom znova ukázal svoju pravú tvár.

Medzitým Crassus v roku 53 pred n. l. padol v bitke na Blízkom východe. Senát začína mať strach s Caesarovej ctižiadosti. Na stranu senátu sa postaví aj Pompeius. Senát nariadil Caesarovi, aby predal velenie armády a vrátil sa do Ríma.
Caesar však neposlúchol a prekročil rieku Rubikon pri mestečku Ariminum (dnes Rimini). Táto rieka v dobe Ríma tvorila prirodzenú hranicu medzi Galiou a Italiou.
Bolo 10. januára roku 49 pred n. l. Caesar stál pred mostom cez rieku a obrátil sa k vojakom so slovami: „Ešte teraz sa môžeme vrátiť. Ak prejdeme most, budeme si musieť všetko vymáhať zbraňou!“ Vtom sa ozval hlas trúbky volajúci do útoku. A Caesar so známymi slovami „Kocky sú hodené!“ vedomí si toho, že práve začal občiansku vojnu prekročil rieku.

Vypudil Pompeia z Itálie, porazil jeho hispánske vojsko a Pompeius musel ujsť do Grécka. Tam si ho Caesar znova našiel a porazil jeho armádu, ale Pompeius sa zachránil útekom do Egypta. To nebolo najšťastnejšie rozhodnutie, pretože za pomoci egyptského panovníka Ptolemaia bol zavraždený. Ptolemai nemal na výber. Keby pomohol Pompeiovi, tak by si podpísal rozsudok smrti. Caesar by poctil svojou návštevou Egypt, a to by znamenalo koniec. Tak dal radšej Pompeia zabiť a jeho hlavu poslal Caesarovi. Zákon schválnosti: Caesar ho za to poctil svojou návštevou.

Caesar chcel egypt pripojiť k ríši, pretože v sebe ukrýval množstvo nevýdaných pokladov. A na to potreboval, aby na tróne sedel niekto, kto sa nestará do záležitostí Ríma, a preto zosadil Ptolemaia a namiesto neho posadil na trón Kleopatru – Ptolemaiovu manželku a zároveň sestru spolu s jej druhým bratom. Dve hlavy na tróne sú predsa najlepší recept na nepokoje a nezhody, ktoré Caesar tak strašne potreboval. Caesar nemal síce právo starať sa do Egypta, ale mal armádu.
Toto obdobie bolo pre Cesara plodným obdobím. Ako pre Rím, tak i pre jeho samotného. S Kleopatrou splodil syna, ktorý sa volal podobne ako jeho otec, a to Caesarion. Caesarion sa stal následníkom egyptského trónu, ale dedičstvo, ktoré mu prislúchalo po jeho otcovi dostal Octavian – Caesarov synovec.
V roku 46 pred n. l. bol Caesar menovaním do funkcie diktátora na 10 rokov a neskôr doživotným diktátorom. Tento rok bol pre Caesara veľmi úspešný. Zvíťazil nad Egyptom, porazil Galiu a v krátkej dobe porazil Mithridatovho syna Farnaka( v celej bitke došlo len ku jednej vojne ,a to pri meste Zele, a Caesar po nej oznámil do Ríma známe:“ veni, vidi, vici“ , prišiel som, videl som, zvíťazil som) Ale venoval sa aj iným veciam, ako je vojna. V tom istom roku, čiže 46 pred n. l. zaviedol Caesar egyptský kalendár do Ríma, ktorý bol presnejší ako pôvodný rímsky kalendár. Podľa rímskeho kalendára trval rok 355 dní. Egyptský rok trval 365 dní a každý štvrtý rok sa k februáru pridával jeden deň. Aby sa egyptský kalendár mohol zaviesť v Ríme musel rok 46 pred n. l. trvať 455dní. Rímsky rok začínal v marci a Caesar vydal výnos, aby bol piaty mesiac (vtedy Quintilis) nazývaný na jeho počesť Julius (júl). Jeho nasledovník Augustus pomenoval podľa seba šiesty mesiac (august).
Na jeho počesť bola usporiadaná veľká oslava. Pred zlatým vozom, na ktorom sa viezol vznešený Caesar kráčalo 72 liktorov, čo je znak veľkej moci. Senát nariadil päťdesiatdennú ďakovnú slávnosť a postavil jeho sochu medzi božských ochrancov Ríma.

Ale Caesar sa dlho neradoval. 15. marca 44 pred n. l. sa stal obeťou atentátu, ktorý zosnovali sprisahanci vedení G. Cassiom a I. Brutom. Keď Caesar videl, čo sa deje, tak si cez hlavu prehodil tógu a mlčky prijal svoj osud, len keď zbadal svojho chránenca a „priateľa“ Brutusa povedal:“Aj ty, synak?“ Caesar klesol pod sochu Pompeia, na ktorej zostali fľaky jeho krvi.

Caesar bol ako väčšina veľkých osobností zložitá povaha. V jeho osobe sa spájal vynikajúci vojvodca(skoro všetko, čo Caesar dokázal, dosiahol vojenskou silou),obratný politik a prezieravý štátnik. Po premožení všetkých nepriateľov vládol celej ríši len osem mesiacov. Takže dokopy venoval celý život tomu, aby mohol osem mesiacov, relatívne v pokoji, sedieť na tróne.
Počas tohto obdobia Caesar plne využíval svoju moc. Snažil sa pritom uspokojiť, čo najširšie vrstvy obyvateľstva. Bolo to dôležité z toho dôvodu, aby navonok ríša pôsobila uceleným dojmom. Predovšetkým sa postaral o svoju armádu. Bol k nej štedrý aj pred tým (inak by s ním nevydržala), ale teraz dvojnásobne. Chudobe zabezpečil dodávky obilia zadarmo a zabezpečil im prácu. Stavali nové kolónie, prístavy, cesty a pod.

Dbal o poriadok v mestách, podporoval remeselníkov, udeľoval občianstvo gréckym filozofom a učiteľom.
O veľkých boháčov sa vcelku nestaral, len dával pozor, aby moc na seba nepútali pozornosť. Zrovnoprávnil italské obyvateľstvo s rímskym. Caesar bol aj spisovateľ, jeho zápisky o vojnách sa používajú dodnes. Zaviedol ako prvý na svete noviny.
Ale Caesar bol aj chlapík samopašný. Vence, ktoré sa nosili v Ríme na hlave a neskôr sa stali jedným zo symbolov Rimanov zaviedol Caesar, ale s akého dôvodu. Keď začal stárnuť, prirodzene mu začali vypadávať vlasy. A preto tie vence, aby mu zakrývali plešinku. Caesar si užíval aj po stránke sexuálneho života. Jeho orientácia je tiež diskutabilná.
Caesar, keby žil dlhšie určite by dokázal viac, nech bol hocijaký, jeho vláda bola múdra a blahodárna pre štát. Takže možno usúdiť, že za tých osem mesiacov vlády si svoju úlohu splnil. Ale, čo sa týka jeho života pred tým. Neuznávam jeho spôsoby, ale pravdepodobne by prišiel iný človek, ktorý by bol ešte horší a zabil by viac ľudí. Panovník, cisár, cár, kráľ, politik, alebo ako chcete by sa mal v prvom rade starať o blaho svojho národa. Caesar mal aj osobné ciele, ale staral sa aj o národ. Z toho mi vychádza známe 50:50. A čo nakoniec? Keď tak pozerám na dnešný dátum :15. marec 2002 , tak Caesar má výročie smrti. Takže: AVE CAESAR!