Ježišovým vystúpením na verejnosť sa Jánova životná úloha chýlila ku koncu. Naznačuje to odchod dôverných Jánových učeníkov k Ježišovi. Spomína ho podrobne Jánovo Evanjelium: „ Na druhý deň Ján stal znova na zvyčajnom mieste spolu s dvoma učeníkmi, s Andrejom, bratom Šimona, a ten druhý bol sám evanjelista Ján. Uprúc zrak na Ježiša, ktorý tadiaľ prechádzal, povedal: ´ Hľa Baránok Boží! ´ I počuli tie slová oní dvaja a odišli za Ježišom.“
Hoci niektorí Jánovi učeníci odišli za Ježišom, iní ostali pri svojom obdivuhodnom učiteľovi a žiarili na Ježiša, že ľud ide za ním. Vtedy im Krstiteľ pripomenul: „ Vy sami ste svedkami, že som povedal: , Ja niesom Mesiáš, ale som pred ním poslaný. On má vzrastať, ja však ubúdať. ´ (Jn 3,28. 30. ) A azda preto, aby mali jasnejšie v tejto veci, poslal dvoch učeníkov k Ježišovi, aby sa ho priamo opýtali: „ Ty si ten, čo má prísť, alebo na iného čakáme?“ Ježiš v ich prítomnosti uzdravil viacerých chorých a potom im povedal: „ Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa očisťujú, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú, chudobným sa hlása radostná zvesť (Evanjelium).“(por. Lk 7,18-22.)

Po odchode Krstiteľových učeníkov vydal Ježiš o Jánovi veľmi pekné svedectvo: „ Čo ste vyšli vidieť do pustatiny? Trstinu vetrom klátenú? Alebo azda človeka oblečeného do jemných šiat? Hľa, tí, čo sa skvostne obliekajú a žijú v pôžitkoch, bývajú v kráľovských palácoch. Čo ste teda vyšli vidieť? Proroka? Áno, hovorím vám, ešte viac ako proroka. O ňom je napísané: , Hľa, posielam svojho posla pred tvoju tvárou, on pripraví cestu pred tebou! ´ Lebo hovorím vám: medzi narodenými zo ženy niet väčšieho nad Jána Krstiteľa!“ (Lk 7,24-28a.) Niekoho by hádam mohli pomýliť Kristove slová, ktoré ešte dodal: „ Avšak najmenší v nebeskom kráľovstve je väčší ako on.“ (Lk 7,28 b.) Tieto slová nepopierajú Ježišovu jednoznačnú chválu Krstiteľa, ale skôr poukazujú na väčšiu dokonalosť Nového Zákona oproti starému. Azda jasnejšie to hovorí neskoršia poznámka v tom istom Evanjeliu: „ Zákon a proroci sú až po Jána, odvtedy sa hlása Božie kráľovstvo.“ (Lk 16,16a ).

Ján Krstiteľ bol predchodcom Ježiša Krista nielen hlásaním Božieho kráľovstva, ale aj svedectvom krvi.
Židovský dejepisec Jozef Flavius uvádza, že kráľ Herodes Antipas uväznil Jána v pevnosti Macherus (dnešný Mukawer) na východnom pobreží Mŕtveho mora. Herodes dal chytiť Jána a zviazaného vsadil do žalára pre Herodiadu, manželku svojho brata Filipa, ktorú si bol vzal za ženu. Lebo Ján vyčítal Herodesovi: „ Nieje ti dovolené žiť s manželkou svojho brata.“ Herodias preto na neho zanevrela a chcela ho dať zabiť, ale nemohla. Lebo Herodes sa bál Jána, keďže vedel, že je to spravodlivý a svätý muž, i chránil ho. A keď ho počul, býval vo veľkých rozpakoch, no i tak ho rád počúval.

Tu prišiel vhodný deň, keď Herodes na svoje narodeniny pripravil hostinu veľmožom, vysokým dôstojníkom a popredným mužom z Galiley. Keď potom vošla dcéra Herodiady a začala tancovať, zapáčila sa Herodesovi i jeho hosťom, takže kráľ jej povedal: „ Žiadaj si odo mňa čo len chceš, a dám ti to!“ Aj sa jej pred všetkými tam zaprisahal. „ Čo si len zažiadaš, dám ti to, hoci aj polovicu svojho kráľovstva.“ Ona vyšla a spýtala sa matky: „ Čo si žiadať?“ Tá jej však povedala: „ Hlavu Jána Krstiteľa.“ Dievča sa rýchlo vrátilo ku kráľovi a vyslovilo svoju žiadosť: „ Chcem, aby si my hneď dal na mise hlavu Jána Krstiteľa.“ Tu sa Kráľ zarmútil, ale pre prísahu a kvôli ostatným ju nechcel odmietnuť. Poslal kata a nariadil priniesť Jánovu hlavu. Ten odišiel a sťal ho v žalári, priniesol jeho hlavu na mise a odovzdal ju dievčaťu, ktoré ju zas dalo svojej matke.

Keď sa o tom dopočuli Jánovi učeníci, vzali jeho mŕtvolu a uložili ju do hrobu (Mk 6,17-29).
Krstiteľovi učeníci išli oznámiť smrť svojho učiteľa Ježišovi. Keď ten počul, čo sa stalo, utiahol sa s loďkou na pusté a osamelé miesto (por.Mt 14,12m).
V tejto vážnej chvíli si Ježiš iste ešte raz predstavil ušľachtilého, hrdinsky odvážneho a pritom poníženého askétu, ktorý mu pripravoval cestu. Bol jeho predchodcom. Predchodcom v ohlasovaní Božieho kráľovstva, ale aj v nezištnej obete života.
Takto sa od narodenia až po smrť spájal Jánov život so životom Ježiša Krista. A je správne, že si Cirkev v liturgii pripomína tak narodenie, ako aj smrť muža, ktorí je podľa Kristových slov najväčší medzi narodenými zo ženy.