Sv. Ján Krstiteľ: životopis

Ján Krstiteľ bol synom židovského kňaza Zachariáša a jeho manželky Alžbety. Podľa najstaršieho podania bývali títo manželia v dedinke Ain Karim, vzdialenej asi 7km na západ od Jeruzalema. Evanjelium prízvukuje že obaja boli spravodliví pred Bohom, lebo žili podľa božích prikázaní a podľa predpisov Mojžišovho zákona. No chýbalo im to, čo si každá izraelská rodina cenila najviac, a to boli deti. Bohabojní manželia často prosili v modlitbe, aby im Boh doprial potomka, ale márne. Medzitým roky pokročili a Zachariáš s Alžbetou podľa prirodzených predpokladov stratili už nádej na dieťa.
A tu zasiahol Boh Mimoriadnym spôsobom. Keď raz konal Zachariáš službu v jeruzalemskom chráme, zjavil sa mu anjel a oznámil, že Boh vyslyšal jeho modlitbu a dá mu syna. No nebude to obyčajné dieťa, ale Bohu zasvätený prorok a Mesiášov predchodca. Zachariáš nechcel veriť tejto nečakanej a nezvyčajnej zvesti, preto ho Boh potrestal prechodnou nemotou.

Alžbeta naozaj počala dieťa. Tešila sa tomu, ale bola i zmätená, takže sa istý čas skrývala so svojím tajomstvom. Ale sa napokon aj susedia a známi dozvedeli, čo sa stalo. K nim sa pripojila mladá Alžbetina príbuzná Mária z Nazaretu, ktorá sa tiež mimoriadnym spôsobom stala matkou. Mária prišla pomáhať Alžbete a tá v prorockom osvietení v nej spoznala matku očakávaného Spasiteľa sveta. Toho Spasiteľa, ktorému bude jej syn pripravovať cestu.
Keď sa Alžbete narodil chlapec, na jej a mužovu žiadosť mu dali meno Ján, tak ako to Zachariášovi oznámil anjel. Ľudia sa tomu všetkému čudovali a pýtali sa, čo len bude z toho dieťaťa. Odpoveďou boli slová chválospevu jeho otca Zachariáša:„ Ty, chlapček, sa budeš volať prorokom najvyššieho, lebo pôjdeš pred Pánovou tvárou pripraviť mu cesty a počúvať ľud o spáse, že sa mu odpustia hriechy...“(Lk 1,76n.)

Chlapček rástol a zosilnieval na duchu. A žil v pustatine až do dňa, keď vystúpil pred Izraelom. Môžeme iba predpokladať, že jeho rodičia, pokročilí vekom, už dlho nežili, a tak sa Ján skoro stal sirotou. Ako Bohom zvlášť omilostené dieťa si už od útleho veku volil tvrdý asketický život v Judskej púšti. Niektorí si myslia, že dospieval v asketickej kumránskej komunite na severozápadnom brehu Mŕtveho mora, ale nejestvujú priame dôkazy na potvrdenie tejto domnienky. Mohol však nejako poznať kumránskych esénov, lebo jeho spôsob života a vystupovania prezrádzali istú podobnosť s kumránom.
Keď Ján vystúpil na verejnosť, už jeho vonkajší vzhľad a spôsob života budil pozornosť a obdiv. Ján nebol oblečený do mäkkého, bohato naberaného rúcha ako jeruzalemskí rabíni, ale mal iba jednoduchý kus odevu z ťavej srsti a kožený pas okolo bedier. Živil sa stepnými kobylkami a medom z divých včiel. Jeho vychudnutá postava bola ošľahaná vetrom a opálená slnkom.

Zdržiaval sa v blízkosti priechodov cez rieku Jordán a tam vyzýval ľudí na pokánie. Kajúcnici zo všetkých spoločenských skupín mali napraviť svoje zmýšľanie a svoj život. Jánove odporúčania boli veľmi praktické. Keď sa ho ľudia pýtali, čo majú robiť, odpovedal: „ Kto má dve tuniky (košele), nech sa podelí s tým, kto nemá ani jednu; a kto má potraviny, nech urobí podobne!“ Mýtnikom odporúčal: „Nevyberajte viac ako vám určili!“ A vojakov napomínal: „ Nerobte nikomu násilie, ani zlomyseľne nevydierajte, ale uspokojte sa so svojím žoldom!“

Tých, čo prejavili túžbu po návrate života a vyznávali svoje hriechy, Ján krstil v rieke Jordán. Preto sa stal známym pod menom aj ako Ján Krstiteľ.
Jánova čistá a silná osobnosť priťahovala mnohých. Našli sa aj takí čo chceli byť jeho žiakmi a pomocníkmi. Ján ich prijímal, viedol ich asketickému životu, učil ich modliť sa, ale zároveň ich pripravoval na príchod niekoho, kto je oveľa väčší ako on. Aj ľuďom, ktorí ho pokladali za mesiáša alebo aspoň za proroka, jasne hovoril: „ Ja niesom Mesiáš, ani prorok. Ja som iba hlas, ktorý sa ozýva na púšti. Ja vás krstím vodou, ale po mne príde mocnejší, ktorému niesom hoden rozviazať remienky na obuvi. Ten vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. (Porov. Jn 1,19- 27; Lk 3,15n; Mk 1,7n; Mt 3,11n. )

Jedného dňa sa prišiel pokrstiť aj ten ktorému Ján pripravoval cestu. Bol to Ježiš Nazaretský. Ján ho nemal možnosť predtým poznať ale pri stretnutí v Jordáne neklamne vycítil že to je on. Preto ho spočiatku nechcel pokrstiť, ale na Ježišovo naliehanie ho napokon pokrstil. Ježišov krst sprevádzali mimoriadne úkazy. Jánovo Evanjelium uvádza Krstiteľove slová: „ Uzrel som Ducha zostupovať z neba ako holubicu a spočinúť na ňom. Ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi oznámil: Na koho uzrieš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, ktorý má krstiť Duchom Svätým.“ (Jn 1,23n ).
Ježišovým vystúpením na verejnosť sa Jánova životná úloha chýlila ku koncu. Naznačuje to odchod dôverných Jánových učeníkov k Ježišovi. Spomína ho podrobne Jánovo Evanjelium: „ Na druhý deň Ján stal znova na zvyčajnom mieste spolu s dvoma učeníkmi, s Andrejom, bratom Šimona, a ten druhý bol sám evanjelista Ján. Uprúc zrak na Ježiša, ktorý tadiaľ prechádzal, povedal: ´ Hľa Baránok Boží! ´ I počuli tie slová oní dvaja a odišli za Ježišom.“
Hoci niektorí Jánovi učeníci odišli za Ježišom, iní ostali pri svojom obdivuhodnom učiteľovi a žiarili na Ježiša, že ľud ide za ním. Vtedy im Krstiteľ pripomenul: „ Vy sami ste svedkami, že som povedal: , Ja niesom Mesiáš, ale som pred ním poslaný. On má vzrastať, ja však ubúdať. ´ (Jn 3,28. 30. ) A azda preto, aby mali jasnejšie v tejto veci, poslal dvoch učeníkov k Ježišovi, aby sa ho priamo opýtali: „ Ty si ten, čo má prísť, alebo na iného čakáme?“ Ježiš v ich prítomnosti uzdravil viacerých chorých a potom im povedal: „ Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa očisťujú, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú, chudobným sa hlása radostná zvesť (Evanjelium).“(por. Lk 7,18-22.)

Po odchode Krstiteľových učeníkov vydal Ježiš o Jánovi veľmi pekné svedectvo: „ Čo ste vyšli vidieť do pustatiny? Trstinu vetrom klátenú? Alebo azda človeka oblečeného do jemných šiat? Hľa, tí, čo sa skvostne obliekajú a žijú v pôžitkoch, bývajú v kráľovských palácoch. Čo ste teda vyšli vidieť? Proroka? Áno, hovorím vám, ešte viac ako proroka. O ňom je napísané: , Hľa, posielam svojho posla pred tvoju tvárou, on pripraví cestu pred tebou! ´ Lebo hovorím vám: medzi narodenými zo ženy niet väčšieho nad Jána Krstiteľa!“ (Lk 7,24-28a.) Niekoho by hádam mohli pomýliť Kristove slová, ktoré ešte dodal: „ Avšak najmenší v nebeskom kráľovstve je väčší ako on.“ (Lk 7,28 b.) Tieto slová nepopierajú Ježišovu jednoznačnú chválu Krstiteľa, ale skôr poukazujú na väčšiu dokonalosť Nového Zákona oproti starému. Azda jasnejšie to hovorí neskoršia poznámka v tom istom Evanjeliu: „ Zákon a proroci sú až po Jána, odvtedy sa hlása Božie kráľovstvo.“ (Lk 16,16a ).

Ján Krstiteľ bol predchodcom Ježiša Krista nielen hlásaním Božieho kráľovstva, ale aj svedectvom krvi.
Židovský dejepisec Jozef Flavius uvádza, že kráľ Herodes Antipas uväznil Jána v pevnosti Macherus (dnešný Mukawer) na východnom pobreží Mŕtveho mora. Herodes dal chytiť Jána a zviazaného vsadil do žalára pre Herodiadu, manželku svojho brata Filipa, ktorú si bol vzal za ženu. Lebo Ján vyčítal Herodesovi: „ Nieje ti dovolené žiť s manželkou svojho brata.“ Herodias preto na neho zanevrela a chcela ho dať zabiť, ale nemohla. Lebo Herodes sa bál Jána, keďže vedel, že je to spravodlivý a svätý muž, i chránil ho. A keď ho počul, býval vo veľkých rozpakoch, no i tak ho rád počúval.

Tu prišiel vhodný deň, keď Herodes na svoje narodeniny pripravil hostinu veľmožom, vysokým dôstojníkom a popredným mužom z Galiley. Keď potom vošla dcéra Herodiady a začala tancovať, zapáčila sa Herodesovi i jeho hosťom, takže kráľ jej povedal: „ Žiadaj si odo mňa čo len chceš, a dám ti to!“ Aj sa jej pred všetkými tam zaprisahal. „ Čo si len zažiadaš, dám ti to, hoci aj polovicu svojho kráľovstva.“ Ona vyšla a spýtala sa matky: „ Čo si žiadať?“ Tá jej však povedala: „ Hlavu Jána Krstiteľa.“ Dievča sa rýchlo vrátilo ku kráľovi a vyslovilo svoju žiadosť: „ Chcem, aby si my hneď dal na mise hlavu Jána Krstiteľa.“ Tu sa Kráľ zarmútil, ale pre prísahu a kvôli ostatným ju nechcel odmietnuť. Poslal kata a nariadil priniesť Jánovu hlavu. Ten odišiel a sťal ho v žalári, priniesol jeho hlavu na mise a odovzdal ju dievčaťu, ktoré ju zas dalo svojej matke.

Keď sa o tom dopočuli Jánovi učeníci, vzali jeho mŕtvolu a uložili ju do hrobu (Mk 6,17-29).
Krstiteľovi učeníci išli oznámiť smrť svojho učiteľa Ježišovi. Keď ten počul, čo sa stalo, utiahol sa s loďkou na pusté a osamelé miesto (por.Mt 14,12m).
V tejto vážnej chvíli si Ježiš iste ešte raz predstavil ušľachtilého, hrdinsky odvážneho a pritom poníženého askétu, ktorý mu pripravoval cestu. Bol jeho predchodcom. Predchodcom v ohlasovaní Božieho kráľovstva, ale aj v nezištnej obete života.
Takto sa od narodenia až po smrť spájal Jánov život so životom Ježiša Krista. A je správne, že si Cirkev v liturgii pripomína tak narodenie, ako aj smrť muža, ktorí je podľa Kristových slov najväčší medzi narodenými zo ženy.