Willliam Laud sa na rodil 7. októbra 1573 v meste Reading v juhovýchodnom Anglicku, neďaleko Londýna. Bol synom obchodníka s látkami, teda pochádzal z pomerne nízkych pomerov (tento fakt ovplyvnil aj jeho ďalšiu kariéru. Študoval na St. John`s College (Škola sv. Jána) v Oxforde.
Piateho Apríla 1601 vstúpil do anglikánskej cirkvi, a jeho katolícke tendencie, kombinované s jeho intelektuálnymi a organizačnými schopnosťami, mu čoskoro urobili meno. V tom čase boly v anglikánskej cirkvi silný kalvíni, a Laudove vyhlásenia o Apoštolskom následníctve neboli príliš „populárne". V roku 1605, taktrochu proti jeho vôli, bol donútený svojim patrónom, Charlesom Blountom, Grófom Devonshirským, rozviesť jeho manželstvo.

Dosiahol významné postavenie roku 1611, keď bol dosadený na miesto dekana internátu svätého Jána v Oxforde. Jeho spoločenský rast pokračoval. O desaťročie neskôr, roku 1622, ho vymenovali za biskupa v St. David`s vo Walese, roku 1626 sa stal biskupom v Bath and Wells a nakoniec roku 1628 londýnskym biskupom. Vďaka svojmu patrónovy Georgeovy Villiersovi, prvému vojvodovy z Buckinghamu, a samozrejme aj kráľovi, dostal sa na najvyššiu pozíciu v anglikánskej cirkvi, 1633 sa stal arcibiskupom z Canterbury. V tom istom čase sa stal jedným z hlavných členov vlády, kde zastupoval záujmy kráľa spolu s Thomasom Wentworthom, Grófom Straffordom. Stal sa jedným z najdôvernejších radcov Karola I.
Kráľ a Laud spolupracovali pri upevňovaní postavenia anglikánskej cirkvi, čo vyvolalo odpor puritánov. Zatiaľčo protireformácia slávila v úspechy po celej Európe. Ani vývoj v tridsaťročnej vojne nenasvedčoval tomu, že by protestantizmus získaval. Laud sa stal terčom sústavných útokov, keďže sa zdalo, že Laudova politika formálne stále viac smeruje k rímskemu katolíctvu Karolovej manželky Márie Henrietty. V roku 1637 bol odsúdený William Prynne a dvaja ďalší za podnecovanie vzbury. Odrezali im uši a vypálili znaťky na obe líca.

Ďalšiu polemiku vyvolal Laud pokusom „poanglikánčiť" škótsku presbyteriánsku cirkev. Táto politika nakoniec viedla k tzv. vojne biskupov (1639 - 1640). Roku 1644 bol Laud na príkaz Dlhého parlamentu zatknutý za velezradu a uväznený v Towery. Lordi síce uznali Laudovu nevinu a zbavili ho obžaloby, 10. januára 1645 bol však Laud, po krátkom procese v Toweri sťatý.