Roku 1610 predal rodné Heřmanice za symbolických 100 kôp grošov českých strýkovi Hanibalovi. Urobil tak zrejme preto, že tento sa staral o jeho poslednú sestru. Ale mohol tak urobiť aj preto, aby mu ho neskonfiškoval Rudolf II., pretože spory medzi ním a bratom Matejom rástli. A Albrecht ako Matejov dvoran bol teda tiež Rudolfovím nepriateľom. Ťaženia Mateja na Prahu proti Rudolfovi II. sa Albrecht nezúčastnil avšak ako jeho komorník, sa zúčastnil na jeho korunovácii 23. mája 1611. V roku 1612 absolvoval, ako by sme dnes povedali, výlet po Habsburgskom Taliansku. V auguste 1613 sprevádzal cisára Mateja na ríšsky snem do Rezna, kde sa okrem iného rokovalo o výške daní na podporu protitureckého boja. Začiatkom jari 1614, Lukrécia náhle zomiera, a celý majetok Nekšových Albrechtovy padá do rúk. Hneď na to požiadal o cisársky dekrét, ktorý obratom dostal a ktorý ho chránil pred ostatnými záujemcami oň.


Ferdinand II. a Albrechtove podnikateľské začiatky

V lete 1614 sa v Prahe konal generálny snem, na ktorom sa rozhodovalo o naverbovaní vojska proti Gabrielovi Betlenovy, pričom veliteľom pešieho pluku sa stal Albrecht z Valdštejna. Na bojisku strávil pol roka, a odvtedy sa už ako priamy účastník boja na bojisko nedostal. Ale to uvidíme neskôr.

V januári 1616 sa stal komorníkom arcivojvodu Maximiliána, a tým sa dostal do blízkosti Ferdinanda Štýrskeho, ktorého Maximilián podporoval. Roku 1617 sa zúčastnil "uskockej" vojny Ferdinanda s Benátkami. Išiel tam s vlastnými 200 žoldniermi, a zúčastnil sa obrany pevnosti Gradiška. V tomto období bol Ferdinand ešte za života Mateja , zásluhou španielov, korunovaný za českého kráľa ako Ferdinand II. (Pozri Obr. č. 5, OP), a Valdštejn sa zrejme už vtedy rozhodol spojiť svoj osud s ním. Začal s vojenským podnikaním, a ponúkol Ferdinandovi vojsko. Stáva sa z neho podnikateľ vojny.

Na jar roku 1618 bola politická moc v Čechách a na Morave ovládaná prisluhovačmi Habsburgovcov. Jedným z ich pilierov bol i Albrecht z Valdštejna. Po defenestrácii, sa v Brne jednalo o ďalšom postupe. Jedni chceli neutralitu Moravy, nakoniec sa ale dohodlo na aktivácii Valdštejnovho pešieho pluku, a dvoch iných jazdných. Boli brané viac menej ako záloha. Od konca roku 1618 začal Albrecht verbovať vojakov pre Ferdinanda II. v španielskom Nizozemsku. Keďže obe strany zatiaľ zbrojili, Valdštejnova „pomoc" bola v tej dobe pomerne významná.

Na jar roku 1619, Valdštejn začal s presunom svojho pluku z Olomouca, pretože české stavovské vojská už boli na ceste na Moravu. Preto odchod do Rakúska pokladal za lepší, než sa im mal vydať napospas. Pred tým však vylúpil olomouckú pokladňu z ktorej vzal 96 tisíc zlatých. Na území Moravy sa im ho nepodarilo chytiť, ušiel do Dolného Rakúska.

Jeho čin bol považovaný za velezradu. Ferdinand II. uisťoval, že s jeho akciou nemá nič spoločné, že mu ide stále o neutralitu Moravy, a vrátil Valdštejnom ukradnuté peniaze i stavovské vojsko . Jeho osobne však nepotrestal. Týmto činom Valdštejn za sebou spálil všetky mosty a bezvýhradne spojil svoj osud s Habsburgovcami. Len ich víťazstvo mu mohlo vrátiť česť, postavenie a statky, a preto bojoval na ich strane .

Albrechtove majetky boli ako bolo už skôr spomenuté skonfiškované, konkrétne Moravskými stavmi. Statky pripadli tým, s ktorými sa o ne dovtedy sporil. Moravské stavy si podľa českého vzoru vytvorili direktorskú vládu. V lete 1619 sa utvorila konfederácia čiech a moravy a rokovalo sa o pristúpení protestantských stavov z Rakúska, Uhorska a Sedmohradska, podľa Nizozemského vzoru. Bojov roku 1619, sa Valdštejn nezúčastňoval. Buď zháňal peniaze na naverbovanie nových posíl, alebo sa staral o zázemie a krytie bojujúcich vojsk. Postupom času dorazili cisárovi posili, a jeho vojská sa ocitli v presile. Naopak jediným spojencom českých stavov bol nespoľahlivý Gabriel Betlen. Valdštejn sa začiatkom roku 1620 stal „majiteľom" dvoch plukov a zaradil sa k veľkým vojenským podnikateľom.

Betlen uzavrel s cisárom prímerie, a podpora anglického kráľa Jakuba I. svojmu zaťovi Fridrichovi Falckému tiež ochladla. Českým stavom prosto dochádzali peniaze, vojaci sa búrili. Bojov sa Valdštejn opäť nezúčastňoval. Pre chorobu bol pripútaný na lôžko. V auguste 1620 sa stal členom dvorskej vojenskej rady (Hofkriegsrat). Bitky na Bielej hore sa znova osobne nezúčastnil, i keď jeho pluky dosť zásadne ovplyvnili jej priebeh. Ako je doposiaľ postrehnuteľné, Albrecht si vojenských úspechov príliš neužil.