Toto obdobie jeho života je skôr charakteristické tým, že získal podnikateľské skúsenosti. Po Bielej hore, ako je všeobecne známe, odpor v Čechách a na Morave opadol. Valdštejn sa staral o odpor bohatých miest v severozápadných Čechách. Jednoducho im určoval vysoké vykupné za predchádzajúcu rebéliu, a verboval v nich žoldnierov pre svoj ďalší pluk.
Tento pluk sa zúčastnil mnohých „policajných" akcií. Napríklad sa týto mušketieri objavili v severozápadných Čechách pri poddanskom povstaní na jar 1621. Pri tejto akcii si získali povesť, ktorá sa tradovala ešte ďalších 200 rokov. Je možno konštatovať, že Valdštejnova účasť na likvidácii stavovského povstania bola významná. Zo svojimi príbuznými, Karolom st. zo Žerotína a Adama ml. z Valdštejna sa rozišiel (Pozri Obr. č. 8, OP), keďže stály na strane povstalcov. Albrechtove vojská sa zúčastnili aj na popovstaneckom plienení Prahy.


Situácia po povstaní, Obrana Moravy

Po odchode bavorov z krajiny, mal Valdštejn najväčšie vojsko. Preto si ho vybrali ako vykonávateľa trestných výprav vedených Liechtensteinom. Urobil to s radosťou, keďže vedel, že odmena ho za to iste neminie. Okrem tejto služby, prostredníctvom Liechtensteina poskytoval cisárovy pôžičky na výplatu žoldu . Za to mu cisár dal do zálohy panstvá v Čechách, avšak v trojnásobnej hodnote dlhu.

Koncom júna 1621 bol Valdštejn poslaný so svojim vojskom, aby posilnil obliehanie Kladenskej pevnosti. Cestou mu však rozkaz zmenili na obranu Moravy pred Jánom Jiřím Krnovským a zo severovýchodu pred Gabrielom Betlenom ktorý opätovne obsadil Západné Slovensko. Akcie oboch boli namierené na odvrátenie pozornosti pred pokusom o dobytie Viedne či Bratislavy. Snaha o dobytie Bratislavy, zdržala oboch (Betlena i Krnovského) a umožnila konsolidáciu vojsk na Morave. Útok na Olomouc bol odrazený 15.11.1621 s pomocou Valdštejnovho pluku, avšak opäť bez jeho účasti.


Podvodom k majetku

18. januára 1622 bol Valdštejn vymenovaný za „najväčšieho" v Prahe, čo sa interpretovalo ako najvyšší veliteľ vojsk v Prahe aj Čechách; bol vlastne len potvrdený vo funkcii ktorú aj tak od jari 1621 vykonával. V ten istý deň, dvorská komora uzavrela nájomnú zmluvu s pražským kupcom Jánom (Hausom) de Witte a jeho spoločníkmi, ku kt. patril aj Valdštejn. Museli raziť zlaté mince. Vydalo sa rozhodnutie o zákaze vývozu mincí a o ich výmene. Razili dlhé lesklé mince ktoré boli však menej hodnotné. Takto vydali zhruba 40 miliónov nových zlatých. Sám Valdštejn na tom získal 450 tisíc, a jeho úlohou bolo hlavne vojensky podporovať zavádzanie Liechtensteinových príkazov do praxe. Dôsledkom tejto činnosti bolo nakoniec to, že v roku 1623 bol vyhlásený štátny bankrot, štátny úpadok a pád meny.

Zrejme aj z týchto peňazí skúpil roku 1622 statky po Václavovi Budovcovi z Budova; J.M. Thurnovi (Veliš); J.O. Šlikovi (Svijany); Redernech (Frýdlant a Liberec) a Bohuchvalovi Berkovi z Dubé (Bělá, Kuří Vody). Len tento jediný veľký obchod by z neho spravil najväčšieho držitela pôdy v Čechách, a to ho ešte čakal podiel z majetku Smiřických . Valdštejn vo všetkom závisel na Lichtensteinovi, pretože ten mal správu Čiech v rukách. A Valdštejn sa s ním hlboko družil. Uplácal ho, resp. mu poskytoval „provízie" zo získaných majetkov. Teda treba brať do úvahy väčšie náklady spojené s kúpou týchto „lacných" majetkov .
Od Viedne si vymohol aby z majetkov mohol vytvoriť rodinný „fideikomis", nedeliteľný rodový majetok. 15. októbra 1622 dostal dokonca dve privilégiá - stal sa vladárom domu valdštejnského a frýdlantského; a bol mu udelený titul vysoko- a blahorodí a tak zvaný veľký palatinát .


Generál sa žení

3. júna 1623 bol povýšený na generála s titulom generál - strážmajster, bolo to tesne pred svatbou s druhou dcérou tajného radcu grófa Harracha, Isabelou Katarínou. Už 7. októbra 1623 sa stal kniežaťom Frýdlantským a tieto majetky dostal aj ako dedičné léno. V roku 1624 sa zbavil posledných zbytkov majetku na Morave, a jeho majetky v Čechách boli spojené do frýdlantského kniežactva (Pozri Obr. č. 13, OP). Jeho centrom sa stal Jičín. Roku 1625 bol povýšený do stavu ríšskych kniežat s titulom vojvoda frýdlantský. Na svojom vojvodstve viedol vlastnú politiku , rekatolizoval, avšak nenásilne. Už od začiatku dvadsiatych rokov začal používať meno Wallenstein , ktoré používajú jeho potomkovia dodnes. Bitkou pri Stadthlone roku 1623 skončila 1. fáza tridsaťročnej vojny, výsledkom bolo vyhnanie Fridricha Falckého z jeho uzemí.