Skončila sa vojna roku 1628, roku ktorý bol pre Valdštejna rozporuplný najmä pre Stralsund. Nielen „porážkou", ale aj tým, že švédi získali oporný bod na nemeckej pôde, na druhej strane váh, boli víťazstvá nad Dánskom. Roku 1629 nastala najvhodnejšia situácia pre mierové rokovania. Všetci boli vojnou vyčerpaný a navyše sa jasne vyprofilovali pozície - Valdštejn má pevninu, Kristián IV. more. Mieru bol naklonený aj sám Albrecht, pretože ako pán Meklenburska ho chcel vojny ušetriť. Po vzájomných dohodách sa zhodlo na začatí rokovaní v Lübecku.

Začali sa 22. januára 1629. Cisár predložil neslýchané podmienky, pre dánskeho kráľa neakceptovateľné. Vďaka Valdštejnovým diplomatýckým zásahom, či už na strane cisára alebo kráľa, jeho „moderovanie" celého mierového procesu, slávilo úspech. Po ťažkých, často až bezvýchodiskových rokovaniach bola nakoniec zmluva pripravená 22.5.1629 a 7.7.1629 bol slávnostne vyhlásený Lübecký mier. Dohodlo sa v podstate to, že sa vrátia k stavu pred vojnou - teda, že král dostane bez nutnosti platiť náhrady, všetky svoje územia. A on nechá napospach cisárovi Dolnosasko. Mier bol všeobecne prijatý s veľkými rozpakmi. Nepáčil sa ani protestantom ani katolíkom. Jednoznačne však znamenal rozpad haagskej protestantskej aliancie, na čele s Dánskom.

Mier vydržal len rok, pretože Švédsko v ňom zahrnuté, ho nepodpísalo a naopak začalo sa ešte viac chystať na vpád do Nemecka. Isté je, že mier by zrejme nebol uzavretý bez problémov ktoré začali v Taliansku - boje o Mantovské dedičstvo. Cisár sem chcel presunúť vojská zo severu na pomoc Madridu. Mierom sa ukončila ďalšia etapa tridsaťročnej vojny. Nikto však netušil, že jej koniec je ešte ďaleko, a že príde vojna oveľa horšia a zničujúcejšia, ovšem už bez Dánska.


Obdobie neistoty

Snaha o všeobecný mier v Európe bola zo strany Valdštejna márna, on sám bol vtiahnutý do ďalších troch lokálnych vojen v Nizozemsku, Poľsku a Taliansku. Navyše stále sa očakával vpád Švédska a dokonca už aj Francúzska. Preto o ťažení proti Turkom nemohla byť ani reč. Najhoršou zo spomenutých lokálnych vojen bola vojna v Taliansku medzi Španielskom a Francúzskom. Valdštejn sa všemožne zasadzoval o to aby sa tam cisár „nehnal". A keď sa mu to nepodarilo, snažil sa o uzavretie mieru, napriek tomu, že si tým proti sebe poštval Španielov. Nebol ale žiadny mierotvorca, jednoducho sa obával vpádu Švédov a Turkov spolu s Betlenom a nechcel si proti sebe poštvať ešte aj silné Francúzsko. Nakoniec po neúspešných pokusoch o mier, sa rozhodol, že najlepšie bude vojnu ukončiť veľkým víťazstvom. To môže byť signál aj pre Švédov aby si dávali pozor.


Vpád švédov

Tak sa aj stalo, lenže na Gustáva Adolfa to malo úplne opačný efekt. Švédsko „konečne" započalo svoj vpád. Preto namiesto rozdrvenia nepriateľov v Taliansku, sa teraz opäť snažil o urýchlený mier v tejto oblasti. Musel čo najskôr presunúť tamojšie jednotky na obranu proti švédom. Švédsko nepochybne posmelil fakt, že vojna v Taliansku viazala veľké sily cisárskej armády, spolu s tým boli jednotky na hraniciach Francúzska a v Nizozemsku. Napriek tomuto viazaniu cisárskych síl, boli na začiatku invázie obrancovia proti švédom, v dvojnásobnej presile. Švédi však mali veľmi podrobné, ba až absolútne presné informácie o ich rozmiestnení a sile, čo svedčí o úrovni špionáže tej doby.

Šiesteho júla pristála švédska invázna armáda v Peenemünde a začala sa vyloďovať. Prekvapivo mala len 13 500 mužov. Tým, že Gustáv Adolf zvolil za východisko invázie Usedom, obišiel prvú obrannú líniu Valdštejna, a otvorila sa mu cesta do Štetína.
Zaujímavým faktom je, že švédi sa vlastne vylodili na nie príliš vhodnom mieste z toho ohľadu, že toto miesto bolo presne medzi dvoma krídlami obrannej armády . Zarážajúce je len to, že sa tu napriek tomu nestretli so žiadnym odporom. Je pravda, že tamojší maršál Conti bol vtedy od tohto miesta vzdialený, ale to nič neospravedlňuje. Je celkom dobre možné, že Gustáv Adolf o jeho neprítomnosti vedel a využil ju ako najvhodnejší okamih na začiatok vylodenia. Do konca mesiaca sa celkovo vylodilo 20 000 mužov, a Valdštejnovy velitelia nezabránili ani obsadeniu Štetína, ktorý padol bez boja. Jednoducho boje sa nekonali.

Čoskoro obsadili celé Pomoransko a obrátili sa na Valdštejnovo Meklenbursko. Až tu narazili na výraznejší odpor. Ako už bolo spomenuté, Valdštejn sa v čase invázie nachádzal v Taliansku. Spočiatku ani neplánoval vydať sa k vojsku na severe, napriek žiadostiam Contiho . Zrejme pokladal obranu za dobre zabezpečenú a myslel si že stačí poslať len posily. Jeho prvé reakcie na švédsky útok boli veľmi malého rozsahu, vzhľadom na to o akú významnú udalosť sa jednalo .