Jeho názor zmenilo až povstanie v Magdeburgu. Akonáhle začali k Valdštejnovi prichádzať zlé správy z Magdeburska, začal s ráznymi opatreniami. Rozkázal piatim jazdným plukom smerujúcim do Talianska, aby tiahli cez Magdebursko a cestou vykonávali „užitočnú prácu". Je fakt, že už len ich príchod pôsobil psychicky na vzbúrencov tak, že ustupovali bez boja. Na to, sem poslal, všetky posily ktoré mohol, niektoré až z Alsaska. Po potlačení povstania sa musel začať konečne zaoberať útokmi švédskeho kráľa, ktoré sa vyvíjali veľmi úspešne.


Končíš!

Cisárska armáda trpela nedostatkom potravín a teda aj chorobami čo ju značne oslabovalo. 6. októbra prišli so šokujúcim posolstvom od cisára kancelár Werdenberg a vojenský radca Questenberg. Cisár sa rozhodol Valdštejna odvolať z vedenia armády.

Toto rozhodnutie bolo vyvrcholením uporných snáh jeho nepriateľov, ktoré vyvíjali v posledných rokoch. Medzi jeho úhlavných nepriateľov patril napríklad korunný princ, ktorému vadila jeho veľká moc. Obyvateľstvo ho nemalo tiež príliš v láske, to však najmä pre armádu, ktorá preň samozrejme predstavovala veľké bremeno. Nenávideli ho ako protestanti, tak aj katolíci. Kurfirsti ho priam neznášali, do ich čela sa postavil Maximilián I., ktorý ho neznášal priam chorobne .

Po rozhodnutí o Valdštejnovom zosadení, vyvstala otázka ako mu to oznámiť. Bolo veľkou neznámou ako to prijme a tiež ako sa zachová armáda, ktorá bola fakticky jeho i keď sa jej hovorilo cisárska. Panovali obavy, že zosadenie neprijme a potiahne proti cisárovi, či sa dokonca spojí s nepriateľom. Preto sa toto posolstvo dlho odkladalo. Albrecht však o rokovaniach o ňom v Rezne vedel, mal čas sa s tým vyrovnať a rozhodol sa zachovať ako ríšske knieža, dôstojne, vyrovnane s kľudom . Nakoniec sa dohodlo, aby sa ochránila jeho česť, že podá sám formálnu žiadosť o rezignáciu. Na celej tejto odvolacej akcii je zarážajúce, že Valdštejnovi nebola daná možnosť, aby sa obhájil alebo aspoň k veci vyjadril. Keďže sa jednalo o armádu a jej velenie, bolo by to na mieste .

Zatiaľ čo sa kurfirsti snažili o Albrechtove odvolanie a zmenšenie armády, švédi rýchlo postupovali. Kurfirsti nakoniec donútili cisára znížiť aj stav armády, a uzavrieť potupnú zmluvu z Francúzskom . Čím sa ukončila vojna v Taliansku, čo vlastne chcel aj Valdštejn. Bolo však nepochopiteľné, že cisár vystupoval v tomto konflikte ako porazení, napriek tomu, že vojnu vlastne vyhral. Po odvolaní Valdštejna o ktorého sa opieral, sa cisár stal hračkou v rukách kurfirstov. Dôsledkom toho, že cisár sa s kurfirstami nedokázal dohodnúť na Albrechtovom nástupcovi, bol chaos a bezradnosť armády. Nakoniec až po troch mesiacoch sa zhodli na, podľa mňa jednoznačnom, Tillym.

Mnohý sa však na Valdštejna obracali aj naďalej, akoby sa nič nestalo. On im slušne odpovedal, avšak nedával už žiadne príkazy. Niektorí dôstojníci chceli odísť spolu s ním. Keby to bol podporil, armáda by sa prakticky rozpadla - ostala by bez velenia. Valdštejn neodišiel hneď, čakal na svojho nástupcu, nakoniec sa však 3. septembra vydal na cestu do Čiech. Zdržovala ho choroba, preto do Prahy prišiel až 18. novembra. Po svojom odvolaní sa uzavrel do nepreniknuteľného mlčania a nedal nikomu ani v najmenšom najavo, čo sa odohráva v jeho mysli.

Ešte pred návratom do Čiech sa Valdštejn dozvedel o tragickom konci svojho bankára Hansa de Witta. Bol to práve on, kto poskytoval Albrechtovi peniaze na vedenie armády. Lenže po odvolaní Valdštejna, mu prestali chodiť splátky, cisár mu dlhoval 600 000. On si peniaze tiež požičiaval a splatnosť sa mu blížila. Prosil cisára o peniaze, ale keď sa ich nedočkal vzal si 11. novembra 1630 život.