Obdobie generálovej „nútenej dovolenky"

Po návrate do Čiech sa Valdštejn zdržoval väčšinou v Jičíne alebo v Prahe. Dlho si však neoddýchol. Prvý, kto ho začal vťahovať späť do vojenských a politických záležitostí bol sám cisár. Spojenie s ním obnovil ešte skôr než vôbec dorazil do Čiech. Z Valdštejna sa stal „tieňový" generál cisára ale i napríklad Questenberg sa naňho neustále obracal so žiadosťami o radu.
Po víťazstvách Gustáva Adolfa nastal obrat v postojoch voči Valdštejnovi. Mnohý si uvedomili to, akú rolu hral pri obrane ríše. Sami španieli sa od jari 1631 vehementne zasadzovali za jeho návrat. Podľa môjho názoru, na základe tohto, je možné vysvetliť Valdštejnov kľudný odchod z armády. Očakával, že bez neho si veľmi neporadia. Preto, nechal cisára nech si vyskúša aké je to mať Valdštejnovu armádu bez Valdštejna. A možno aj tušil svoj návrat. Odrazu sa k nemu všetci začali správať milšie. Konečne si uvedomili čo znamenal.

Gustáv Adolf neustále postupoval, dobyl Frankfurt nad Odrou a Schaumburg, a tým sa mu otvorila cesta do Sliezska. 20. mája padol Magdeburg. A tu nasledoval jeden z najhroznejších masakrov tridsaťročnej vojny: väčšina obyvateľstva bola povraždená, mesto ľahlo popolom. Z prekvitajúceho mesta, jedného z najbohatších v ríši, zostala kopa popola a obhoretých trosiek. Valdštejnova reakcia na túto udalosť bola jasne zdesujúca: „To není pravda!"

Viedenský dvor sa už po začatí útoku na Magdeburg začal vážne zaoberať otázkou návratu Valdštejna. Proti boli kurfirsti, ale aj Valdštejn návrat odmietal. Švédi medzi tým obsadzovali Vajdštejnovo Meklenbursko. Kráľov plán bol, prísť ako osloboditeľ. Lenže Valdštejn sa správal k obyvateľom Meklenburska nadmieru dobre. Znížil dane, ponechal náboženské slobody, proste krajina prekvitala. Preto švédov obyvateľstvo v žiadnom prípade nevítalo s nadšením. Po páde Meklenburska, sa Valdštejn začal obávať aj o svoje statky v Čechách - Frýdlantsko a Zaháňsko. Odtiaľto niekde sa začína hovoriť o tajných rokovaniach Valdštejna s Gustávom Adolfom. Je zrejmé, že viedol korešpodenciu s mnohými, napríklad aj s Dánskom ale s ním aj s cisárskym súhlasom. Nie je vôbec jasné ako to bolo, s jeho príklonom na švédsku stranu. I keď sa mnoho autorov snažilo túto otázku vyriešiť.
Tilly s Gustávom Adolfom viedli vyrovnanú vojnu. Obrat nastal po príklone Saska ku švédom. Čo bolo však dôsledkom nerozvážneho vpádu Tillyho do Saska. K dlhoočakávanej veľkej bitke prišlo 17. novembra pri Breitenfelde, kde Tilly utrpel zdrcujúcu porážku. Cisárska armáda sa úplne zrútila a krajina ostala bez obrany.


Návrat

Opäť sa vo Viedni v zdesení vrátili k otázke návratu Valdštejna. Jeho osobné rozhodovanie urýchlil nečakaný vpád Sasov do Čiech . Praha padla bez boja 14. novembra. Obsadené bolo samozrejme aj Valdštejnove územie v Čechách. Dňa 15. decembra menoval cisár Valdštejna „general - capa" nad cisárskou armádou. Valdštejn prevzal úrad len na 3 mesiace a bezplatne . Bolo mu zverené fakticky neobmedzené velenie. Hneď aj začal budovať a „regenerovať" vojsko. Nemal však už peniaze a preto ho konečne musel financovať sám cisár. Čas jeho dočasnej služby sa krátil ale on o jej predĺžení neuvažoval. Až začiatkom apríla za rozhodol prijať trvalú ponuku. Dostal obsolútnu moc nad armádou, mohol konať vo veci mieru a prímeria samostatne, stal sa úplne nezávislím od Ferdinanda III., udelili mu namiesto obsadeného Meklenburska, Veľký Hlohov a sľúbili mu ďalšie odmeny. Ináč povedané stal sa v krajine diktátorom.

Víťazný pochod Gustáva Adolfa Nemeckom stále pokračoval. O dva dni po podpísaní zmluvy cisára s Valdštejnom, porazil švédsky kráľ Tillyho na Lechu, kde Tilly padol. 17. mája Gustáv Adolf víťazne vtiahol do Mníchova. Cesta do Viedne bola voľná.
Nie však celkom. Hneď ako sa o tom Albrecht dozvedel, vybudoval si opevnenie pri Norimbergu kde sa obaja velitelia stretli. Gustáv zaútočil, ale bol odrazený a ustúpil do Saska, kde 16. novembra 1632 nečakane pri Lützene padol, v bitke, ktorú švédi vyhrali. Vedenia sa ujal kancelár Axel Oxenstierna .