Na jar 1633 sa švédske jednotky v južnom Nemecku v dôsledku nevyplateného žoldu vzbúrili. S pomocou peňazí Francúzov a Nizozemcov sa to podarilo potlačiť, ale stratil sa drahocenný čas. Albrechtova politika sa nasmerovala práve na toto citlivé miesto. Keďže vedel o týchto problémoch, snažil sa čo najskôr odlúčiť Sasko a Braniborsko od Švédov, a podlomiť tým ich moc. Podarilo sa mu uzavrieť dvojité prímerie so Sasmi. 27. novembra 1633 prekvapil Valdštejn Švédov, ktorí vzhľadom na uzatvárané prímerie so sasmi, útok nečakali. Pri Steinau, behom jedného týždna porazil a zajal 8000 mužov aj s generálom Thurnom. Ktorého však prepustil po sľube, že mu vydá všetky obsadené sliezske mestá.

Ale ani toto víťazstvo nestačilo na to, aby sa znova neozvali hlasy za Valdštejnovu výmenu. Hovorilo sa o jeho zrade, nečinnosti, manévrovacej, nikam nevedúcej vojne. 11. januára 1634 zvolal Valdštejn všetkých generálov a plukovníkov do Plzne. Tu im oznámil, že vzhľadom k rastúcej nedôvere voči nemu, je rozhodnutý sa vzdať úradu.


Albrechtov pád

24. januára 1634 cisár vydal patent ktorým zosadil Valdštejna a menoval miesto neho Jana Mateja Gallasa. Zaujímavý bol však dodatok, v ktorom sa hovorilo o jeho dovedení do Viedne, živého či mŕtveho. Keďže patent bol utajovaný, respektíve jeho dodatok, Valdštejn poslal poslov s ponukou svojej abdikácie. Až keď sa dozvedel, o svojom zosadení, a „vydaní zatykača", zistil koľká bije. Rozhodol sa ísť do Saska, kde dúfal v pomoc. Keďže cez Prahu ísť nemohol, išiel cez Cheb. Tento sa mu stal osudným. Po akcii skupiny žoldnierov, prišiel o život rukou Deverouxa, 25.2.1634. Na žiadosť jeho rodiny, cisár milostivo povolil jeho pochovanie vedľa prvej manželky Lukrécie Nekšovej v Kartouzích pri Jičíně. Keď sa Kartouzy za Jozefa II. zmenili na väzenie, preniesli jeho pozostaky do Mnichova Hradiště, kde v kaplnke sv. Anny odpočíva dodnes.

Po jeho zavraždení nasledovali popravy jeho loajálnych dôstojníkov. Ich obeťami sa stali aj generáli Samuel z Lilienfeldu a Jan Oldřich ze Schaffgotsche. V Čechách nastala druhá vlna konfiškácii. Valdštejnov majetok se odhadoval na 9 miliónov zlatých.
Albrechtov nástupca vo funkcii generalissima Gallas dostal Frýdlant a Smiřice, Rudolf Tiefenbach Jičín s Kumburkem, Jindřich Šlik Velíš na Jičínsku, Ottavio Piccolomini bohaté panstvo Trčkovcov Náchod, Rudolf Colloredo trčkovské Opočno a ďalší, zbytok zabavených statkov. Podplukovník Walter Deveroux, ktorého rukou Valdštejn padol, po mnohých prosbách o odmenu v tichosti dostal statky Dobrovítov, Chlum a Krchleby, čistý podiel vyjadrený v zlatých bol približne 44 tisíc zlatých. Rodina Albrechta z Valdštejna získala len pražský palác pre Maxmiliána z Valdštejna a panstvo Česká Lípa pre vdovu Izabelu.


Záverom

O Valdštejnovi nemožno tvrdiť, že by sa svojím poňatím morálky, vernosti či sebeckosťou výrazne líšil od iných, v podstate dobrodruhov svojej epochy. Bol však nesporne schopnejší, aj keď sa nakoniec tiež prepočítal. O rozpornosti jeho obrazu svedčí jedna kuriózna udalosť. Nemci, ktorí ho pod menom Wallenstein tiež považujú za vlastného, po ňom v období druhej svetovej vojny pomenovali obrnenú divíziu SS (slúžili v nej aj jednotky Hlinkovej gardy). V roku 2002 potom čestné meno "Albrechta z Valdštejna" rozkazom prezidenta Havla získala 1. mechanizovaná divízia českej armády. Mnohé publikácia sa o ňom zmieňujú veľmi zjednodušene ako o zradcovi , vykresľujú obraz doby veľmi kuso. Osobne som bol rovnako presvedčený o jeho vine, v otázke cisárovej zrady. Lenže po hlbšom spoznaní problému som dospel k názoru, že nič nieje také jasné ako sa to na prvý pohľad môže zdať.