Pochádzal z veľmi chudobnej rodinky, ktorá bývala v Becchi, malej dedinke v Taliansku. Janko Bosco mal dvoch súrodencov, o dva roky staršieho brata Jozefa a nevlastného brata Antona, o sedem rokov staršieho s ktorým veľmi zle vychádzal. Ján Bosco to už mal od začiatku života ťažké. V dvoch rokoch mu zomrel otec František a o rodinu sa starala Jankova mama Margita. Margita bola dobrá matka, vedela svojich synov pokarhať, ale aj pochváliť a od narodenia ch viedla ku kresťanskej viere. Aj tento fakt rozhodol o Jankovom neskoršom povolaní. Janko bosco bol odvážny, ale nie ľahko myseľní a miloval Boha, mal teda výborné predpoklady na kňaza, a ním sa aj stal.
25. októbra 1835 vstupuje do seminára a 5. júna 1841 sa stal don Boscom. Don Bosco sa na dobrú radu svojho priateľa don Cafassa rozhodol doplniť svoje vedomosti v Konvikte v Turíne. Prvé, čo uvidel v Turíne bola nesmierna bieda na perifériách, kde mladí chlapci žobrali o jedlo a často sa pre hlad aj kradli. Rozhodol sa takýmto chlapcom zo všetkých síl pomáhať. Najprv chodil po väzniciach a snažil sa spriateliť s chlapcami, ale u mnohých nepochodil. Don Bosco sa však nevzdával. Chcel vybudovať stredisko, v ktorom by chlapci bez rodín a z väzníc našli priateľa, pomoc a pochopenie. Malo to byť stredisko, ktoré by nepodliehalo nijakej fare, ale jemu samému, a malo byť otvorené nielen pre nedeľný katechizmus, ale po celý týždeň, predchnuté priateľstvom, láskavou prítomnosťou a stretávaním sa na pracoviskách. Don Boscove oratórium sa začalo 8. Decembra 1841. Vtedy kázal na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Kostolník vyzval jedného chlapca zo sakristie, aby išiel miništrovať, ale ten namietal, že nevie ako. Nato sa kostolník nahneval a vyhnal chlapca von. Don Bosco si ho zavolal naspäť a porozprával sa s ním.
A hneď našiel spoločnú reč. Zistil, že chlapec je chudobný murár, ktorých bolo v meste veľa. Ponúkol chlapcovi prísť aj na budúcu nedeľu a mal so priniesť aj svojich priateľov. A takto sa oratórium pomaly rozrastalo. Každú nedeľu ich pribúdalo, aby sa stretli s
„láskavým kňazom, ktorý pomáha opusteným chlapcom“. Oratórium malo zo začiatku veľa prekážok – nedostatočné priestory na hranie a vyučovanie, časté sťahovania, zlé finančné pomery (don Bosco ostal vždy chudobný a oratórium financovali zo začiatku len dobrodinci). A i napriek všetkým prekážkam sa stále rozrastalo. Nakoniec však „Oratórium sv. Františka Saleského“ skončilo svoje putovanie a zapustilo korene vo Valdoccu.