Pre Kollára je však príznačné spojenie ľúbostného citu s citom vlasteneckým. Kým zo začiatku rozdeľuje svoje srdce medzi Mínu a vlasť, neskôr mu obidva city splývajú:
Láska je všech velkých skutkú zárod,
a kdo nemiloval, nemůže
ani znáti, co je vlast a národ.

Nepodarilo sa mu vytvoriť zo sonetov jednotný kompozičný celok. Prvé 3 spevy (putovanie po slovanských krajinách) sa podobajú Byronovnu dielu Childe Haroldova púť a cesta po slovanskom nebi a pekle pripomína Danteho Božskú komédiu. Myšlienková náplň je však vlastná.
Předspěv je napísaný časomierou, znelky prízvučným (trojchejským) metrom. Napodobňovanie antických básnických vzorov sa prejavuje určitou starobylosťou básnického jazyka. V čase svojho vzniku však skladba pôsobila podmanivo obsahom ako aj formou.
Program, ktorý básnicky vyjadril v Slávy dcere, teoreticky vysvetlil v rozprave O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečím slávským (1836). Podal v nej program a plán na kultúr. zblíženie Slovanov; o politické zjednotenie sa neusiloval. Tým, že vo svojej koncepcii slovanskej vzájomnosti uznával len 4 hlavné nárečia – spisovné jazyky (ruský, poľský, československý a srbochorvátsky), dostal sa do rozporu s niektorými slovanskými národnosťami, ktoré sa v tomto období usilovali o nár. svojbytnosť (Slovinci), ale aj s mladšou generáciou slovenského národa, usilujúcou sa vytvoriť vlastný spisovný jazyk. K vzniku samostatnej slovenskej literatúry však prispel aj Kollár zbieraním a vydávaním ľudových piesní, ktoré v rokoch 1834-1835 vyšli pod názvom Národnie Zpievanky čili písně světské Slowáků v Uhrách.

Kollár takto nepriamo kliesnil cestu do literatúry slovenčine, popri ktorej sa neskôr ostro postavil.
Z ideovo-estetickej stránky je pre slovenskú klasicistickú literatúru príznačné úsilie o tvorbu vysokého umeleckého slohu, ktorý by reprezentoval úroveň našej domácej literárnej kultúry aj v porovnaní s literárnou kultúrou iných národov. Z týchto dôvodov sa najmä do slohovej koncepcie poézie prenášali niektoré základné črty živej tradície antickej gréckej a rímskej básnickej kultúry. Pritom tu už nešlo o jednoduché napodobňovanie antických vzorov, ale o umelecký prienik prvkov antického umenia do slovenského jazykového a tematického prostredia. Vrcholná slovenská poézia tohto obdobia je teda čo do svojho básnického aparátu (výrazu a tvaru) „klasicistická“ (rozvinutie časomernej prozódie, využívanie žánrových a strofických foriem), no čo sa týka jej myšlienkovo-tematickej štruktúry, je uvedomelo „národná“. Vrchol toho úsilia predstavujú predovšetkým diela Jána Hollého.