Ján Kollár: životopis

Ján Kollár (1793-1852) sa narodil v Mošovciach neďaleko Martina. S ťažkosťami vyštudoval gymnázium v Kremnici, Banskej Bystrici a v Bratislave, pretože pre odpor otca sa musel na štúdiách sám živiť. Na vyššie filozofické a bohoslovecké štúdiá odišiel podobne ako Šafárik do nemeckej Jeny. Ako evanjelický kňaz účinkoval tridsať rokov v Budapešti, na sklonku života ho menovali za univerzitného profesora na viedenskej univerzite. Vo Viedni aj zomrel a roku 1904 jeho pozostatky slávnostne previezli do Prahy a uložili na cintoríne v Olšanoch.
Kollárovo slovanské uvedomenie sa naplno rozvinulo v cudzom, nemeckom prostredí v Jene. Malo na to vplyv viacero skutočností. Po Napoleonovej porážke pri Lipsku sa Jena stala stred. nemeckej mládeže, volajúcej po zjednotení všetkých nemeckých krajín. Kollára prekvapil a veľmi na neho zapôsobil slobodný život študentov a ich silné vlastenecké nálady.

Zároveň mal Kollár možnosť pozorovať v Jene aj tienisté stránky nem. nacionalizmu: rozpínavosť, povýšenectvo a podceňovanie iných národov, najmä slovanských. Výstrahou pre budúcnosť Slovanov mu boli aj osudy zaniknutých slovanských kmeňov na nem. území.
Kollár v Jene okrem teológie horlivo študoval aj slovanské jazyky a dejiny slovanských národov. Dozvedel sa o slávnej minulosti Slovanov, ale videl neradostnú prítomnosť. S výnimkou Rusov všetky ostatné slovanské národy boli neslobodné. Kým v Nemecku mládež veľmi jednoznačne volala po zjednotení Nemcov, u nás každú zmienku o slovanstve rakúska vláda považovala takmer za vlastizradu a prenasledovala každý pokrokovejší názor a jeho prejav.
Pre Kollárov život a jeho básnickú tvorbu bolo vzpruhou zoznámenie sa s dcérou evanjelického pastora Friderikou Schmidtovou. S Mínou, ako ju nazýval, podnikal vychádzky do okolia Jeny a na nich pozoroval dôsledky dejinných udalostí. Matka bránila dcére, aby sa vydala za Kollára a odišla s ním do Uhorska, a až roku 1835, teda až po šestnástich rokoch ich známosti, si ju básnik mohol odviesť do Pešti ako svoju manželku.

Neskôr sa stal stúpencom austroslavizmu (politický smer slovanských politikov, usilujúcich sa o zblíženie Slovanov v rámci habsburskej monarchie) a celkom opustil oduševnené názory svojej mladosti.
Náplňou jeho prvej básnickej zbierky, nazvanej Básně Jana Kollára (1821), sú znelky (sonety), v ktorých Mínu ospevuje ako symbol krásy, alebo vyslovuje v nich vlastenecké myšlienky. Cenzúra však práve viaceré básne z tohto druhého tematického okruhu nedovolila publikovať. Bola medzi nimi aj báseň Vlastenec (asi z roku 1820), ktorá vyšla až po jeho smrti. Jej hlavným motívom je myšlienka spravodlivosti a národnej slobody.
Zbierka Básně Jana Kollára sa stala základom, okolo ktorého sa sústreďovali ďalšie znelky, čo vlastne podnietilo vznik rozsiahlej skladby Slávy dcera. V konečnej podobe vyšla roku 1832 a obsahovala Předspěv a päť spevov: I. Sála, II. Labe, Rén, Vltava, III. Dunaj, IV. Léthé, V. Acheron (Léthé podľa gréckeho bájoslovia rieka v podsvätí, z ktorej sa pije zabúdanie; v jeho skladbe slovanské nebo, Acheron – rieka v podsvätí; slovanské peklo).

V tomto vydaní mala 645 vlasteneckých, ľúbostných a náučných zneliek, spojených len nejasne naznačenou dejovou líniou. V prvom speve básnik spomína na krásne časy lásky v Jene a lúči sa s Mínou. V druhom a v treťom putuje po slovan. krajoch vyznačených riekami a opisuje svoje dojmy z polabských, pobaltských a našich krajín, vkladajúc medzi ne rozmanité historické reflexie, úvahy. V štvrtom speve prechádza s Mínou, medzitým údajne mŕtvou, po slovanskom nebi, aby oslávil všetkých vynikajúcich a zatracuje všetkých nežičlivcov Slovanov a odrodilcov.

Najsilnejším miestom Slávy dcery z umeleckej, obsahovej a myšlienkovej stránky je Předspěv. Je napísaný časomerným elegickým distichom (elegické distichon-gréc. dvojveršie zložené z daktylského hexametra a pentametra s neúplnou 3. a 6. stopou). Z hľadiska myšl. vyznenia Předpěv predstavuje mimoriadne pôsobivú elégiu (žalospev) nad slovan. minulosti, v ktorej víťazilo násilie nad spravodlivosťou (Kdo zhanobil v jednom národu lidstvo celé?). Napriek tomu, že si básnik uvedomuje, koľko príkoria vytrpeli Slovania od svoji nepriateľov, neprejavuje nenávisť k inému národu, ale obracia ju na zotročovateľov. Je presvedčeným humanistom, ktorý má na zreteli predovšetkým človeka a jeho slobodu:
Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,
ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok.

Jednoduchá dejová osnova Slávy dcera má približne takú podobu: Bohyňa Sláva, predstavujúca slovanstvo, sa sťažuje v rade bohov, aké krivdy museli Slovania v minulosti pretrpieť. Bohovia rozhodnú, aby Mliek, syn bohyne Lady, stvoril dcéru Slávy ako ideálny symbol slovanskej budúcnosti, ktorá by Slovanom odčinila predchádzajúce utrpenie a postavila ich medzi popredné národy sveta. V obraze Míny vytvoril idál slova. devy, ktorá ho sprevádza na ceste po slovan. krajoch.
Vo vlasteneckých znelkách autor vyslovuje svoje morálno-vlastenecké názory na dobové otázky a problémy domoviny, rozhorčene protestuje proti jej pokorovaniu a potupovaniu. Pojem vlasť sa mu nekryje s územím, na ktorom žil, ale má na mysli vlasť, ktorú v „srdci nosíme“, ktorú predstavujú „mravy, reč a mysli svorné“. Slávy dcera je preniknutá myš. vlastenectva, odvodeného od túžob po ľudskosti, nár. znášanlivosti, spravodlivosti a z vedomia práva na slobodný život.
Kollár je kritický k národným chybám, ktoré spôsobujú roztrieštenosť a nejednotnosť národných síl. Povestná slovanská nesvornosť a bezduché napodobňovanie cudzích vzorov neprispievajú k uskutočňovaniu spoločných národných cieľov. V protiklade s nimi, resp. v odkaze na ne, volá po národnej hrdosti a odvoláva sa pritom na slávnu národnú minulosť.

V popredí jeho vlastenectva je však v každom príp. bud. Slovanov v dej. ľudstva. Na strome európskej vzdel. sú Slovania najmladším kmeňom, a preto aj najzdravším a najsilnejším. Veľkú bud. im však nemôžu zabezpečiť prázdne slová a silné reči, ani planá horlivosť, ale každodenná statočná práca, k čomu básnik každého vyzýva: Pracuj každý s chutí usilovnou na národu roli dědičné!
Jeho láska k Míne ako predobrazu lásky k Friderike Schmidtovej je ďalším dôležitým motívom Slávy dcery. Celá skladba vyrástla práve z ľúbostných sonetov prvej zbierky (1821). Tieto, podľa času vzniku staršie, ľúb. znelky sú aj najúčinnejšie, pretože vyrástli z bezprostredného zážitku. Ozýva sa v nich šťastie z lásky i úprimný žiaľ z rozlúčenia. Básnika, ako sa sám pritnáva, láska celkom zmenila.
Pre Kollára je však príznačné spojenie ľúbostného citu s citom vlasteneckým. Kým zo začiatku rozdeľuje svoje srdce medzi Mínu a vlasť, neskôr mu obidva city splývajú:
Láska je všech velkých skutkú zárod,
a kdo nemiloval, nemůže
ani znáti, co je vlast a národ.

Nepodarilo sa mu vytvoriť zo sonetov jednotný kompozičný celok. Prvé 3 spevy (putovanie po slovanských krajinách) sa podobajú Byronovnu dielu Childe Haroldova púť a cesta po slovanskom nebi a pekle pripomína Danteho Božskú komédiu. Myšlienková náplň je však vlastná.
Předspěv je napísaný časomierou, znelky prízvučným (trojchejským) metrom. Napodobňovanie antických básnických vzorov sa prejavuje určitou starobylosťou básnického jazyka. V čase svojho vzniku však skladba pôsobila podmanivo obsahom ako aj formou.
Program, ktorý básnicky vyjadril v Slávy dcere, teoreticky vysvetlil v rozprave O literární vzájemnosti mezi kmeny a nářečím slávským (1836). Podal v nej program a plán na kultúr. zblíženie Slovanov; o politické zjednotenie sa neusiloval. Tým, že vo svojej koncepcii slovanskej vzájomnosti uznával len 4 hlavné nárečia – spisovné jazyky (ruský, poľský, československý a srbochorvátsky), dostal sa do rozporu s niektorými slovanskými národnosťami, ktoré sa v tomto období usilovali o nár. svojbytnosť (Slovinci), ale aj s mladšou generáciou slovenského národa, usilujúcou sa vytvoriť vlastný spisovný jazyk. K vzniku samostatnej slovenskej literatúry však prispel aj Kollár zbieraním a vydávaním ľudových piesní, ktoré v rokoch 1834-1835 vyšli pod názvom Národnie Zpievanky čili písně světské Slowáků v Uhrách.

Kollár takto nepriamo kliesnil cestu do literatúry slovenčine, popri ktorej sa neskôr ostro postavil.
Z ideovo-estetickej stránky je pre slovenskú klasicistickú literatúru príznačné úsilie o tvorbu vysokého umeleckého slohu, ktorý by reprezentoval úroveň našej domácej literárnej kultúry aj v porovnaní s literárnou kultúrou iných národov. Z týchto dôvodov sa najmä do slohovej koncepcie poézie prenášali niektoré základné črty živej tradície antickej gréckej a rímskej básnickej kultúry. Pritom tu už nešlo o jednoduché napodobňovanie antických vzorov, ale o umelecký prienik prvkov antického umenia do slovenského jazykového a tematického prostredia. Vrcholná slovenská poézia tohto obdobia je teda čo do svojho básnického aparátu (výrazu a tvaru) „klasicistická“ (rozvinutie časomernej prozódie, využívanie žánrových a strofických foriem), no čo sa týka jej myšlienkovo-tematickej štruktúry, je uvedomelo „národná“. Vrchol toho úsilia predstavujú predovšetkým diela Jána Hollého.