Jedným z hlavných tvorcov novodobej slovenskej poézie, ktorý veril v silu ľudu a vo vývin ľudstva k dobru, pravde a kráse, je Andrej Sládkovič (1820 – 1872).
A. Sládkovič, vlastným menom Braxatoris, sa narodil v Krupine, v rodine učiteľa a literáta. Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa zapojil do činnosti literárneho krúžku. Živil sa súkromnými hodinami v meštianskych domoch. Ako domáci učiteľ sa dostal do zámožnej rodiny Pišlovcov, kde sa zaľúbil do ich dcéry Márie. Roku 1840 prišiel študovať na lýceum do Bratislavy. Tu sa prehĺbil jeho záujem o literatúru. Rok bol vychovávateľom, aby si zarobil na štúdium v Nemecku. Školský rok 1843 – 1844 strávil na univerzite v Halle, kde naňho zapôsobila Hegelova estetika, ktorou sa inšpiroval v básni Sôvety v rodine Dušanovej. Po návrate z Nemecka pôsobil ako vychovávateľ. Ťažko naňho zapôsobil rozchod s milovanou Máriou, ktorú rodičia vydali za bohatého medovnikára. Od roku 1847 pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a v Radvani, kde aj zomrel.

Revolúciu roku 1848 privítal hymnickou básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti. Hoci sa priamo nezúčastnil na revolúcii, maďarskí gardisti ho pokladali za nebezpečného a uväznili ho.
Jeho tvorba nie je rozsiahla. Prvé väčšie dielo, filozoficko-reflexívnu báseň Sôvety v rodine Dušanovej (1842 – 1844), písal v Halle. Sôvety (rozhovory) sa skladajú zo 4 častí. Na rozhovoroch s ľudstvo, ktoré tlmočia Hegelove tézy, že rozum, pravda a túžba po slobode sú podmienkou oslávenia ľudského ducha. Básnik využíva paródiu a satiru. Pranieruje lakomstvo, pokrytectvo, hlúposť.
Sládkovič si uvedomoval, že človek so svojimi protirečeniami je súčasťou prírody a spoločnosti a skutočnosť možno odhaľovať len poznaním jej protirečení.
S vlastným ľúbostným zážitkom, ale i s predsudkami niektorých štúrovcov, ktorí odsudzovali lásku k žene, sa vyrovnal v básnickej skladbe Marína (1846). Skladba má dve veľké časti. Prvá, lyricko-epická, zobrazuje nešťastnú lásku k Márii Pišlovej. V druhej časti, reflexívno-symbolickej, láska nadobúda nad osobný, spoločenský charakter.

V prvých strofách vyslovuje svoj ideál krásy, ktorého stelesnením je Marína. Abstraktný ideál postupne nadobúda konkrétne črty, reálny obraz Maríny s „havraními vlasmi“. s „hviezdnymi očami“. Trvácnosť svojich citov zdôrazňuje zvolaním: „Nemožno mi ťa neľúbiť!“ Obracia pohľad na Sitno a Hron, kde zalieta jeho ľúbosť a túžby. Domov a kraj predstavujú reálnu podstatu jeho bytia („Slovensko mladé, rodisko moje, aj mohyla mojich kostí“). Postupne s prelína básnikova láska k dievčine s láskou k otčine:
Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
Marínu drahú v peknej otčine,
a obe v jednom objímať!

Popri reálnych črtách Maríny sa odkrývajú aj momenty nešťastnej básnikovej lásky. K Maríne prichádza symbolický pokušiteľ v podobe „motýľa“, neskôr v podobe „mátohy, hadiska, tajného zlosyna a satana“. Marína na nátlak rodiny dáva prednosť hmotnému zabezpečeniu:
Poslušnú dušu úbohej dcéry
S chlapom cudzím, ba odporným zverí
Studený prsteň materi.

V ďalšej časti sa Marína postupne mení na vidinu. Autor spoznáva, že život je nekonečná premena a láska ako tvorivý životný princíp panuje v celom vesmíre. Ľúbostný cit zamieňa mladosťou, ktorú nechápe ako mladosť tela, ale stav duše, túžbu človeka po kráse:
Ale kto láske a kráse žije
ten večne zostane mladý.

Mladosť pomôže človeku uskutočniť túžby a ideály, zmeniť skutočnosť. Hrdina odoláva zvodom pohronskej víly – Maríny, ktorá ho vábi do vĺn Hrona a večnosti. Uvedomuje si, že jeho vlasť je na zemi:
Víla! Ty zostaň tam v svojom nebi –
mňa ešte zemské viažu potreby
a vlasť moja je na zemi.