Andrej Sládkovič: životopis

Jedným z hlavných tvorcov novodobej slovenskej poézie, ktorý veril v silu ľudu a vo vývin ľudstva k dobru, pravde a kráse, je Andrej Sládkovič (1820 – 1872).
A. Sládkovič, vlastným menom Braxatoris, sa narodil v Krupine, v rodine učiteľa a literáta. Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa zapojil do činnosti literárneho krúžku. Živil sa súkromnými hodinami v meštianskych domoch. Ako domáci učiteľ sa dostal do zámožnej rodiny Pišlovcov, kde sa zaľúbil do ich dcéry Márie. Roku 1840 prišiel študovať na lýceum do Bratislavy. Tu sa prehĺbil jeho záujem o literatúru. Rok bol vychovávateľom, aby si zarobil na štúdium v Nemecku. Školský rok 1843 – 1844 strávil na univerzite v Halle, kde naňho zapôsobila Hegelova estetika, ktorou sa inšpiroval v básni Sôvety v rodine Dušanovej. Po návrate z Nemecka pôsobil ako vychovávateľ. Ťažko naňho zapôsobil rozchod s milovanou Máriou, ktorú rodičia vydali za bohatého medovnikára. Od roku 1847 pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a v Radvani, kde aj zomrel.

Revolúciu roku 1848 privítal hymnickou básňou Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti. Hoci sa priamo nezúčastnil na revolúcii, maďarskí gardisti ho pokladali za nebezpečného a uväznili ho.
Jeho tvorba nie je rozsiahla. Prvé väčšie dielo, filozoficko-reflexívnu báseň Sôvety v rodine Dušanovej (1842 – 1844), písal v Halle. Sôvety (rozhovory) sa skladajú zo 4 častí. Na rozhovoroch s ľudstvo, ktoré tlmočia Hegelove tézy, že rozum, pravda a túžba po slobode sú podmienkou oslávenia ľudského ducha. Básnik využíva paródiu a satiru. Pranieruje lakomstvo, pokrytectvo, hlúposť.
Sládkovič si uvedomoval, že človek so svojimi protirečeniami je súčasťou prírody a spoločnosti a skutočnosť možno odhaľovať len poznaním jej protirečení.
S vlastným ľúbostným zážitkom, ale i s predsudkami niektorých štúrovcov, ktorí odsudzovali lásku k žene, sa vyrovnal v básnickej skladbe Marína (1846). Skladba má dve veľké časti. Prvá, lyricko-epická, zobrazuje nešťastnú lásku k Márii Pišlovej. V druhej časti, reflexívno-symbolickej, láska nadobúda nad osobný, spoločenský charakter.

V prvých strofách vyslovuje svoj ideál krásy, ktorého stelesnením je Marína. Abstraktný ideál postupne nadobúda konkrétne črty, reálny obraz Maríny s „havraními vlasmi“. s „hviezdnymi očami“. Trvácnosť svojich citov zdôrazňuje zvolaním: „Nemožno mi ťa neľúbiť!“ Obracia pohľad na Sitno a Hron, kde zalieta jeho ľúbosť a túžby. Domov a kraj predstavujú reálnu podstatu jeho bytia („Slovensko mladé, rodisko moje, aj mohyla mojich kostí“). Postupne s prelína básnikova láska k dievčine s láskou k otčine:
Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
Marínu drahú v peknej otčine,
a obe v jednom objímať!

Popri reálnych črtách Maríny sa odkrývajú aj momenty nešťastnej básnikovej lásky. K Maríne prichádza symbolický pokušiteľ v podobe „motýľa“, neskôr v podobe „mátohy, hadiska, tajného zlosyna a satana“. Marína na nátlak rodiny dáva prednosť hmotnému zabezpečeniu:
Poslušnú dušu úbohej dcéry
S chlapom cudzím, ba odporným zverí
Studený prsteň materi.

V ďalšej časti sa Marína postupne mení na vidinu. Autor spoznáva, že život je nekonečná premena a láska ako tvorivý životný princíp panuje v celom vesmíre. Ľúbostný cit zamieňa mladosťou, ktorú nechápe ako mladosť tela, ale stav duše, túžbu človeka po kráse:
Ale kto láske a kráse žije
ten večne zostane mladý.

Mladosť pomôže človeku uskutočniť túžby a ideály, zmeniť skutočnosť. Hrdina odoláva zvodom pohronskej víly – Maríny, ktorá ho vábi do vĺn Hrona a večnosti. Uvedomuje si, že jeho vlasť je na zemi:
Víla! Ty zostaň tam v svojom nebi –
mňa ešte zemské viažu potreby
a vlasť moja je na zemi.
Takto sa láska k národu môže stať pokračovaním lásky k žene. Záver skladby nevyznieva tragicky, ale ako spomienka ma krásnu lásku. Láska sa nekončí, pretože je diamantom, ktorý v „v hrude nezhnije“ a poslaním človeka je vyplniť život krásou.
Marína je koncipovaná v desaťveršových strofách, čo umožnilo autorovi ucelenejšie sa vyjadrovať. Básnický jazyk je spojením hovorových a knižných prvkov. Básnik vytvára intelektuálne poetizmy (krásnomladá, veľkocitá), využíva antonymá (my spájame, čo svet dvojí), paradoxy (mladosti vädnú – mladosť je večná), oxymoná (oheň chladný), personifikácie (temnoty smútia, vetry zamĺknu) a vzrušenú intonáciu viet. Básnickým poňatím sa Marína stala ústredným lyrickým dielom slovenského romantizmu.

Bezprostredne po Maríne napísal Sládkovič ďalšiu lyricko-epickú skladbu Detvan (1853). Skladá sa z 5 spevov : Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka.
Prvý spev je oslavou krás podpolianskej prírody s dôrazom na zrastenosť ľudu s prírodou. Sú tu reflexie o slovenskom ľude:
Lebo to má ľud ten špatnokrásny,
že radosti v žiaľoch spieva;
zdá sa ti, že je nad šťastných šťastný,
zdá sa, že v žiaľoch omdlieva.
Autor nás zoznamuje s hlavným hrdinom, detvianskym mládencom Martinom Hudcovie, jeho výzorom a záľubami. Tu sa prvý raz prejaví Martinov zmysel pre spravodlivosť. Zabije sokola, ktorý sa vrhol na bezbranného zajaca.
V druhom speve sú úvahy o ľudovom umení a o viere v budúcnosť slovenského ľudu:
Nie je to zora budúcej slávy,
keď z nešťastia si blaženosť spraví
umná živosť nášho ľudu?

S Martinom sa stretávame na salaši pri vatre, v kruhu valachov, pri speve, zvukoch fujary a gájd. Tu sa dozvie, že sokol, ktorého zabil patril kráľovi Matiášovi. Pri návrate zo salaša vyslobodí z rúk zbojníkov svoju milú Elenu a jedného z nich zabije.
Tretí spev je najepickejší. Na jarmok prichádza kráľ Matiáš s družinou a Martin sa ide ospravedlniť, že mu zabil sokola. Správa sa prirodzene a smelo, čo zapôsobí aj na Matiáša, ktorého básnik predstavuje ako demokratického panovníka. Keď vyjde najavo, že Martin zabil zbojníka, kráľ ho odmení kantárom a koňom.
Štvrtý spev je obrazom Eleny, ktorú básnik zobrazuje ako ideál Slovenky. Preoblečený kráľ sa jej zalieča, ale ona ho odmieta, lebo ľúbi Martina. Kráľ očarený jej krásou, daruje jej prsteň.

Piaty spev je obrazom veselého i tragického verbovania na dedine. Martin vstupuje do Čierneho pluku kráľa Matiáša, ale len pod podmienkou, že si môže ponechať svoj kroj, fujaru, valašku a Elenu. Kráľ mu to dovolil, tešiac sa, že bude mať v pluku statného mládenca. Báseň končí slovami:
Rod môj, ty ľúb si svojho Detvana.
V ňom duša tvoja je zmaľovaná.

S jednotlivými spevmi sa rozvíja aj charakter Martina. Z dedinského mládenca, ľúbiaceho, spravodlivého, čestného, priameho sa stáva bojovník proti zlu a zástanca utláčaných. Sládkovič je s oboma hrdinami vnútorne spriaznený. Martina pokladá za svojho „druha srdečného“ a Elenu za „sestru spevcovu“. Obaja sú básnickým stelesnením sily a krásy slovenského ľudu. Ľud je podľa básnika základom, na ktorom bude stáť budúca „pyramída slobody“.
Kompozícia básne sa zakladá na časovom slede motívov. Jednotlivé spevy postupne rozvíjajú dej. Reflexívne časti zdôrazňujú zmysel deja a utvárajú pozadie pre nasledujúci priebeh deja. Idea básne (vyzdvihnutie krásy slovenského ľudu), ktorú naznačil básnik už úvode, sa rozvíja spolu s dejom. Sládkovič sa cíti súčasťou národa, hovorí v jeho mene, často sa vyjadruje v pluráli (ľud náš, Martinko náš, náš život). I tu uplatnil desaťveršovú strofu s množstvom básnických figúr. V kratších lyrických básňach reagoval na aktuálne udalosti. Vieru v budúcnosť Slovenska vyslovil v básni Nehaňte ľud môj, ktorou chcel posilňovať vlastenecké povedomie. Niektoré básne, najmä zhudobnené, znárodneli (Hojže, Bože...)

Roku 1858 uverejnil lyricko-epickú báseň Milica s námetom srbsko-tureckých bojov. Poukazuje na slovanské vlastenectvo v boji proti tureckým uchvatiteľom. K trojstému výročiu narodenia chorvátskeho národného hrdinu napísal epickú báseň Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti (1866). Chcel ňou zdôrazniť, že tento najslávnejší bojovník proti turkom bol Slovanom, a nie maďarským národným hrdinom.
Na memorandové zhromaždenie reagoval básňou Svätomartiniáda (1861) a na tisícročné jubileum príchodu slovanských vierozvestov básňou Lipa cyrilometodejská (1864). Jedna z posledných Sládkovičových básní Čo vy za nič nemáte nás? je výzvou utláčateľom Slovákov a Slovanov.
A. Sládkovič je jedným z hlavných tvorcov novodobej poézie. Jeho novosť spočívala v pravdivom zobrazení osobného a spoločenského života človeka. Svojimi veršami chcel posilňovať vlastenecké povedomie, nachádzať zmysel života v činorodej práci, ktorá rozvíja osobnosť i národ.