Dedinku Woolsthorpe, vzdialenú asi 200 km severozápadne od Londýna, pokrýva hustá noc. Len v dome nebohého rožníka Newtona sa ešte svieti. Hannah Ayscoughová si darovala najkrajší darček ,aký si dať mohla.Narodil sa jej syn. Keďže sú v móde biblické mená,malý chlapček dostáva meno Isaac.Po smrti Isaaca Newtona staršieho,zostala Hannah úplne sama na slabučké bábätko.Je preto logické,že Isaac na matke vežmi lipne. Roky plynuli a Hannah si zmyslela,že sa znovu vydá.Trojročného Isaaca však necháva na starosti starej mame. Tento čin jej Isaac nikdy neodpustil. Už v štrnástich rokoch mal zriadené chemické laboratórium.Okrem chémie sa zaujíma o mechaniku a o všetky neobyčajné vynálezy.Najviac sa tešil darčekom typu kladivá,sekery a rozličné iné náradia.

Po skončení školy jeho kroky nevedú ku kamošom,ale zatvorí sa do svojej dielne,kde akurát dokončuje maketu veterného mlyna.Zkonštruoval ho po dôkladnom preskúmaní celej činnosti ozajstného mlyna.Za pozornosť stojí spomenúť hodiny položené na polici oproti dverám.Pozostávajú z pomerne vežkej nádrže,z ktorej v pravidelných intervaloch odkvapkáva voda na drevenú doštičku.Doštička sa pod vodnými kvapkami nakláňa a pohybuje hodinovou ručičkou. Vždy,keď sa neskoro večer vracal domov,potreboval si na cestu posvietiť.Ako prvý zhotovil papierový, žahko skladatežný lampión,do ktorého vložil sviečku.Nevenuje sa však len fyzickej ,ale aj duševnej práci.Už od mala a po celý život,usilovne číta Písmo sväté a Wilkinsonovu Matematickú mágiu.Paradoxom je,že nikdy nebol dobrý žiak a netreba si ho predstavovať ako dajakú zbožnú netíkavku.Neraz sa pochytil so svojimi spolužiakmi.

V roku 1661 Newton odchádza na cambridgeaskú univerzitu.Pred odchodom sa však stihol zasnúbiť s dievčaťom,ktoré si nikdy nevzal za ženu,ale aj po dlhých rokoch ju občas navštívil,aj keď ona už bola dávno vydatá.Na Cambridgea v tomto období učí staručký profesor Henry More .Zdôrazňoval,že nikdy nemôžeme byť dosť opatrní,nedôverčiví k svojim hypotézam.Prijať môžeme iba hypotézu dôkladne skontrolovanú rozhodujúcimi pokusmi overenú,potom to už nie je hypotéza,ale priamo pravda.Túto metódu prevzal,spresňoval a rozvíjal aj Newton.Dá sa povedať,že chlapec,ktorý púšťal šarkany a otĺkol nos kamarátovi o múr sa v Cambridgea vykryštalizoval na fylozofa a génia.Najväčšiu zásluhu na objavení geniality v Newtonovi mal učitež Isaac Barrow.Ten korigovaním svojich slávnych PREDNÁŠOK O OPTIKE poveril Newtona.S prácou svojho žiaka bol taký spkojný,že ho v predslove knihy osobitne pochválil.Po dlhom prehováraní Newton o svojej práci informoval aj spoločnosť.Roku 1665 preberá po Barrowovi profesúru matematiky,s nie bezvýznamným príjmom.

Je zima 1665 a v celom Anglicku zúri mor.Epidémia neobišla ani Cambridgae.Študenti boli rozpustený a Newton sa vrátil domov,na vidiek k matke.Hannah bola vežmi rada,že sa jej syn vrátil,že mu nedovolila nič robiť,aby si oddýchol.Čo iné Isaacovi ostáva,ako premýšžať.Najlepšie sa mu uvažuje v prírode.Jesdného jesenného dňa si vysilený dlhou prechádzkou,sadá pod jabloň.Odrazu sa zodvihol vetrík a zachvel konármi stromov.Do vonného ticha,v ktorom sa ozýva len cvrkot svrčkov,s vežkým buchotom spadlo na zem niekožko jabík.V nedostižnej výške bielo žiari Mesiac.Po dlhých úvahách,ktoré podnietila udalosť s jablkami,o dráhe,dostredivej a príťažlivej sile Mesiaca a planét,Newton v 1666 napísal:”Odvodil som,že sily,ktoré udržujú planéty na ich dráhach sú nepriamo úmerné štvorcu vzdialenosti od stredobodu ich otáčania,a tým som porovnal silu nevyhnutnú na udržanie Mesiaca na jeho dráhe s príťažlivosťou,ktorú možno pozorovať na Zemi.Konštatoval som,že sú približne rovnaké.”

Slnečná sústava sa v Newtonovej predstavivosti zjednodušovala na zázračný vežkolepý obraz.Celú sústavu držala pokope jediná abstraktná,matematická sila,gravitácia.Už nie sú potrebné nijaké hypotézy,lebo každá jednotlivá častica hmoty,podlieha zákonom príťažlivosti a pohybu.Čo sa mu však nepodarilo,bolo vypočítať dráhu Mesiaca,aj keď vedel vypočítať hocijaký výsledok na 50 des.miest doslova za pár sekúnd.Vynašiel aj novú metódu na počítanie s premennými veličinami.Po ústupe moru sa opäť vracia do Cambridgea v roku 1667.Začína však úplne nové bádania.Objavy spektra.Zaoberal sa vysvetžovaním zvláštneho úkazu zafarbenia okraja obrazu v ďalekohžade na dúhové farby.Zistil,že biele svetlo sa skladá z lúčov rôznych farieb,teda je zmesou farieb.Aj napriek námietkam mr.Hooka a Huygensa,nepripustí malé nepresnosti vo svojej teórii.Keďže mu verilo len vežmi málo žudí,potreboval svoju teóriu dokázať.Najväčší problém videl v hmote.Preto sa zahĺbil do alchýmie.Po roku,uvažujúc nad Boylovými alchymickými pokusmi rozvádza svoju éterickú hypotézu o gravitácii podrobnejšie.

Píše:”Predstavme si teleso vznášajúce sa vo vzduchu alebo spočívajúce na zemi a predpokladajme,že éter je hrubší v medzierkach vo vyššej časti telesa ako v nižšej časti a že hrubší éter sa ťažšie zmestí do medzierok ako jemnejší.V tomto prípade nižší,jemnejší éter vytlačí z vyššich medzier hrubší éter,a tak sa teleso bude musieť pohybovať nadol,aby urobilo miesto nahor vystupujúcemu hrubému éteru.”Toto je to,čo Newtona zblížilo s alchýmiou – smelosť predstavy a použitie tradyčných obrazov na vyjadrovanie myšlienok.Hžadal matematické princípy poznania prírody,a len tam,kde sa táto cesta ukázala neschodná uchýlil sa k hypotézam.Celé dni trávi štúdiom,lebo inak strávený deň,pokladá za stratu času.Je pravda,že kožko historických prameňov,tožko názorov,ale v jednom bode si neodporujú.Newton bol samotár,uzavretý,ale vznešený,humánny a vžúdny.K vrcholu svojej,dá sa povedať kariéry,sa priblížil slávnym dielom Matematické princípy prírodnej filizofie.Toto dielo petrí k tým málo knihám,ktoré pretvorili žudské myslenie,zmenili svet.Ďalšia jeho kniha,Princípy,prdstavuje nesmiernu sieť príťažlivostí a vzťahov.Jedna súvislosť vyplýva z druhej.