Alexander Moyzes: Životopis

Alexander Moyzes narodil sa 4.septembra 1906 v Kláštore pod Znievom ako syn Mikuláša Moyzesa, nestora slovenských skladateľov. Základné hudobné vzdelanie získal Alexander Moyzes od svojho otca. Po maturite odišiel študovať mladý Moyzes na pražské konzervatórium k B. Wiedermannovi (organ), Otakarovi Šínovi (kompozíciu), Jaroslavovi Kričkovi (inštrumentáciu) a Karolovi Boleslavovi Jiráskovi (hudobné formy). V dirigovaní bol žiakom Otakara Ostrčila. Po absolvovaní pražského konzervatória (absolventská práca bola jeho 1. symfónia) zapisuje sa do kompozičnej triedy Vítezslava Nováka, Majstrovskej školy pražského konzervatória, ktorú absolvoval v roku 1930 Ouvertúrou pre orchester op. 10.

Pražské štúdium a najmä osobnosť Vítezslava Nováka mali na mladého Moyzesa veľmi silný vplyv. Pod vplyvom Vítezslava Nováka, obracia Moyzes hlbokú a sústredenú pozornosť na poctu slovenskej ľudovej piesni, študuje jej bohatý a svojrázny melodický materiál, jej podstatu a hľadá svoj vlastný hudobný výraz. V tomto počiatočnom období píše slohovo rôzne orientované skladby, napr. Cyklus piesní Farby na palete, West pocket suitu, kantátu Demontáž, 1. a 2. symfóniu, klavírnu Sonátu e-mol a iné. Po skončení pražských štúdií vracia sa do Bratislavy a stáva sa profesorom kompozície na bratislavskom konzervatóriu.

Stykom so slovenskou ľudovou piesňou mení sa aj jeho hudobná reč. Komponuje predlohy Jánošíkovi chlapci, Nikola Šuhaj, orchestrálnu suitu Dolu V8hom a i., v ktorých prekonaním modernistických výbojov medzivojnového obdobia rozvíja realistickú tradíciu slovenskej národnej hudby a kladie základy slovenskej modernej symfonickej hudby. Počnúc IV. Symfóniou (1939 až 1947), ktorú možno považovať za významný medzník a prelom v Moyzesovej tvorbe, smeruje jeho vývoj k jasnému a jednoznačnému formulovaniu národného prejavu.

Bezprostredne na štvrtú symfóniu nadväzuje skladateľova 5. symfónia, ktorá je prepracovaním otcovej Vrchovskej symfónie, čím zoživotnil dielo Mikuláša Moyzesa a postavil ho na úroveň modernejších, súčasných hudobných požiadaviek. Po týchto dvoch symfonických dielach sa Alexander Moyzes vracia k folklórnym zdrojom: píše spievanú suitu Znejú piesne na chotári op. 40, prvý celovečerný premiérový program Slovenského ľudového umeleckého kolektívu, z ktorého pochádzajú aj Pohronské tance pre symfonický orchester, vzápätí vznikajú skvostné Trávnice, a zborový cyklus Či organy hrajú, dnes už klasické dielo slovenskej vokálnej hudby a i. Tento národný a realizstický tón, ktorý Moyzes nastúpil piatou symfóniou, pokračuje v VI. Symfónii, v symfonickej predobre Februárová, v kantáte Chceme mier, v symfonických Tancoch z Gemera a vyúsťuje v skladateľovej VII. Symfónii v jednom z jeho vrcholných majstrovských diel.

Tvorba Alexandra Moyzesa je rozsiahla a žánrovo rozmanitá. Okrem orchestrálnych, komorných a vokálnych skladieb, súpis jeho tvorby obsahuje početné diela inštrumentálne pre rôzne nástrojové obsadenie, množstvo zborových piesní a úprav ľudových piesní, príležitostné skladby, tvorbu pre ľudové súbory (SĽUK, Lúčnica a in.(, scénické hudby pre divadlo, filmovú hudbu, inštrumentácie skladieb J.S. Bacha, V. Nováka, úpravy a inštrumentácie skladieb otca Mikuláša Moyzesa. Dosiaľ jeho jedinou operou je Udatný kráľ (Svätopluk).

Z posledných skladieb, v ktorých Moyzes azda najvýraznejšie sumarizuje svoje kompozičné majstrovstvo i svoj skladateľských naturel spomeňme 2. sláčikové kvarteto, Flautový koncert, suitu Vatry na horách (napísanú na počesť 30.výročia SNP), orchestrálnu Partitu Majstra Pavla z Levoče, Musicu Istropolitanu pre komorný orchester, IX., X., XI. Symfóniu.

V tejto žánrovej rozmanitosti a bohatosti Moyzesovej tvorby spočíva priekopnícky charakter jeho skladateľskej práce, pretože v mnohých prípadoch bol prvým slovenským skladateľom, ktorý sa profesionálne, umelecký náročne a úspešne zhosťuje danej problematiky. Tak je Moyzes tvorcom prvej slovenskej symfóniu, v jeho tvorbe ožili slovenské ľudové piesne v najnáročnejšom symfonickom rúchu (napr. Znejú piesne na chotári), jeho úpravy ľudových piesní a tvorba pre súbory podnietili k tejto tvorivej činnosti aj ostatných skladateľov a pre mnohých boli Moyzesovej práce vzorom i východiskom. Najmä Moyzes-symfonik je jedným z priekopníkov a najvýznamnejších reprezentantov slovenského symfonizmu a jeho symfonická tvorba stala sa cenným základom ďalšieho štýlovo mnohovrstevného vývoja slovenskej orchestrálnej hudby.

Moyzesovu skladateľskú osobnosť si nemožno predstaviť v úplnosti bez jeho dlhoročného pedagogického pôsobenia. Jeho vyše štyridsaťročná pedagogická činnosť na bratislavskom konzervatóriu a hlavne na Vysokej škole múzických umení v Bratislave reprezentuje dnes bohato rozvrstvenú skladateľskú školu, zachytávajúcu niekoľko generácií. Za zásluhy o rozvoj slovenskej národnej hudobnej kultúry bol menovaný za národného umelca.