23.11 1896 Vyškov - Dědice
14.3. 1953 Praha

Klement Gottwald bol nemanželským synom chudobnej roľníčky. Pred prvou svetovou vojnou sa vo Viedni vyučil za stolára a zúčastnil sa činností v robotníckom telovýchovnom hnutí medzi socálnodemokratickou mládežou. Od roku 1915 bol vojakom rakúsko-uhorskej armády. V lete 1918 dezertoval. Po vzniku ČSR dva roky slúžil v čs. armáde. V 20. rokoch bol funkcionárom komunistickej strany na Slovensku a redaktorom jej tlače (Pravda chudoby...). Neskôr pracoval na pražskom sekretariáte KSČ (Karlín), kde sformoval opozíciu proti jej vedeniu („karlinští kluci“). Vo februári 1929 na V. zjazde KSČ sa 33-ročný Gottwald a jeho „karlinští kluci“ dostali do vedenia strany. Gottwald bol zvolený za generálneho tajomníka.

Svoj vzťah k vtedajšiemu Československu a jeho predstaviteľom formuloval Gottwald a jeho stúpenci v duchu sovietskej zahraničnej politiky. V prvej polovici 30. rokov považovali ČSR za výplod imperialistickej svetovej vojny a versailleského systému. Demokratickému režimu prvej republiky prisudzovali fašistické tendencie (dokonca hovorili o fašistickej diktatúre). Odsudzovali soc. demokratov a akúkoľvek soc. reformu považovali za „pokus o otupenie revolučných snáh o nastolenie diktatúry proletariátu“.

21. decembra 1929 rečnil Gottwald v poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia a otvorene priznal, akým spôsobom a aký režim chce nastoliť, hovoril doslova: „My sme stranou čs. proletariátu a našim najvyšším štábom je skutočne Moskva. A viete, čo sa chodíme do Moskvy učiť? My sa od ruských boľševikov učíme, ako vám zakrútiť krk! A dobre viete, že oni sú v tom majstri (...) Prejde vás smiech!“ Hoci mnoho sľubov Gottwald za svojej kariéry porušil, avšak ten, že chce zlikvidovať demokratický režim a nahradiť ho diktatúrou podľa sovietskeho vzoru, splnil do bodky.

V roku 1938 patril Gottwald k hlavným predstaviteľom opozície proti mníchovskému diktátu. Emigroval do ZSSR. Vytváranie protihitlerovskej koalície pochopil ako veľkú príležitosť dostať sa k moci.

Tak ako sa Stalin musel dohodnúť s Churchillom a Rooseveltom na protihitlerovskej koalícií, dohodol sa v r. 1943 komunista Gottwald s predstaviteľom londýnskej emigrácie Benešom na zjednotení domáceho a zahraničného protinacistického odboja. Medzinárodné pomery a vývoj vojny umožnili Gottwaldovi získať zásadný vplyv v povojnovom Československu. Beneš a jeho ostatní nekomunistickí „priatelia“ si uvedomili, že situácia v republike už v sebe skrýva zárodky vývoja smerujúceho k totalite.

Do Prahy sa Gottwald vrátil 10. mája 1945 ako podpredseda vlády a predseda KSČ. V roku 1946 komunisti vyhrali v podstate demokratické voľby a Gottwald sa stal premiérom a štylizoval sa do úlohy rozvážneho štátnika a budovateľa republiky, ba dokonca sa pohrával s ideou „špecifickej československej cesty k socializmu“, ktorú mu mimochodom podsunul sám Stalin.

No nekomunistickí predstavitelia republiky až v r. 1947 pochopili, že hra na demokraciu sa pomaly končí a že sa s nimi Gottwald „v záujme ľudovej demokracie“ rozhodol zúčtovať. Komunisti stupňovali svoje požiadavky, až sa rozhodli nekomunistickí ministri vo vláde K. Gottwalda podať demisiu, nahradili ich komunisti. Tento odpor bol však márny. Gottwald mal už vo svojich rukách armádu, bezpečnosť a ďalšie nástroje k úspešnému uskutočneniu mocenského prevratu. A to dokonca bez pomoci ZSSR, ktorú mu ponúkal Stalin. Nakoniec demisiu prijal aj prezident Edvard Beneš.

14. júna 1948 bola pod vedením prezidenta Klementa Gottwalda bola nastolená diktatúra a smiech prešiel každého. Prvý komunistický prezident Československa zobral jeho občanom vlasť. V krajine začali rozhodovať sovietski poradcovia. Ekonomike naordinovali „oceľovú koncepciu“, ktorá neskôr zapríčinila hospodársku zaostalosť a ekologické katastrofy. Radili pri násilnej kolektivizácií poľnohospodárstva, pri presadzovaní monopolu komunistickej moci v školstve, vede i kultúre. Ich záujem sa sústredil hlavne na bezpečnosť, armádu, prokuratúru, súdy a v Československu našli veľa učenlivých žiakov. Začali represálie proti skutočným či fingovaným odporcom režimu, vynesených bolo vyše 230 rozsudkov smrti a 100 000 občanov bolo odsúdených na mnohoročné tresty. Bez akéhokoľvek súdu bolo počas piatich rokov deportovaných do pracovných táborov 80 000 osôb. Nakoniec Gottwald poslal na šibenicu aj jedenásť svojich najbližších popredných komunistických funkcionárov.

Svojou krajinou, a nakoniec i alkoholom a chronickou pohlavnou chorobou zdemoralizovaného prezidenta zachvátil strach. Klement Gottwald zomrel tesne po návrate zo Stalinovho pohrebu. Bezprostrednou príčinou smrti bola prasknutá výstelka srdcovej aorty.