Všetka táto sebadisciplína - alebo lepšie sebakontrola - nemá pre Gándhího žiadnu cenu sama osebe, ale len ako prostriedok k cieľu. Ide o to získať úplnú kontrolu nad myslením, rečou a konaním (=trojaká čistota) tak, aby duch panoval nad telom. Je to oddanosť Bohu, náboženský úkon očistenia vnútra, aby Boh (Pravda) sama v ňom mohla vládnuť. Sebakontrola je pri satyagrahe osobitne dôležitá. Nereagovať na urážky hnevom a urážkami, na násilie násilím predpokladá ovládnutie vlastných pocitov. Len ten, kto sa naučil držať seba samého za každých okolností na uzde, zachová si nadhľad aj v kritických momentoch. Podľa staroindickej múdrosti o sublimácii energií, ktorá hovorí, že energia, ktorá má byť vedená do určitého smeru, nemôže súčasne odtekať iným smerom, bolo Gándhímu naprosto jasné, že všetky energie sú v tomto boji pravdy (satyagraha) naliehavo potrebné a nesmú sa premárňovať na uspokojenie vášní. Gándhí hovoril: “Sebaprekonanie je zákonom nášho bytia!” a predsa mu pripadalo “stať sa pánom nad svojimi vlastnými sklonmi a túžbami ďaleko ťažšie ako dobytie sveta silou zbraní.”

Náboženstvo a politika

Gándhí podnikol dobrodružný pokus spojiť náboženstvo a politiku do jedného celku. Lebo už vtedy boli náboženstvo a politika v Indii - ako aj všade inde - dve celkom protichodné veci. Tilak, vodca indického hnutia za oslobodenie až do roku 1920, politik v zvyčajnom zmysle slova, zvykol hovorievať, že politika nie je nič pre sádhuov (zbožných mužov), lebo v politike je všetko dovolené. V tomto zmysle nie je Gándhí žiaden politik. Praktiky zaužívané v politike boli jeho čistému inštinktu a celej prirodzenosti proti srsti. A predsa bol povolaný na čelo svojho národa, aby rozhodujúcim spôsobom zasiahol do indickej politiky. Vždy, keď sa zišla národná rada, musel rozhodovať o tom, čo urobiť, čoho sa vzdať a aký postoj zaujať vo vzťahu k Anglicku. “Čo sa týka môjho vodcovstva, je dané zvnútra. Nikdy som sa oň neusiloval, oveľa skôr mi pripadlo prirodzene ako výsledok verných služieb. Takýto druh vodcovstva môže človek rovnako málo odmietnuť alebo od seba odhodiť ako farbu vlastnej kože.” Gándhímu teda nezostalo, ako sa sám vyjadril, nič iné, ako bojovať proti hadovi politiky, hadovi, ktorý svojimi slučkami všetko ovíja. Vyslobodenie z toho je napriek najväčšiemu úsiliu sotva možné. Preto dúfal “...že so sebou neprinášam žiadnu politiku, okrem politiky pravdy a nenásilia.”

Mahátma Gándhí nám ukázal úplnú jednotu učenia a života, myslenia a bytia. Jeho neuveriteľná sila koncentrácie - v myslení a konaní - niekoľkokrát znásobila silu tohto fyzicky slabého muža, takže sa stala silou mohutného veľtoku. Možno to ho urobilo mahátmom, veľkou dušou Indie. A predsa sám seba nikdy nevidel ako mahá-átmu, ale len ako na alpa-átmu (ako malého, slabého človeka), ktorý však hľadá pravdu. Išiel po ceste satyagrahy, na ktorej vidieť stopy len zriedkavo, pohľad nepretržite upretý do slnka Pravdy.

Barbara Fripertinger, Nová Akropolis