V Brezne prežil zvyšok svojho života. Stretával sa so svojimi cirkevníkmi, prežíval ich radosti, problémy a venoval sa aj literárnej a politickej práci. V liste z roku 1935 píše: „Dotiahol som to až po brezniansku faru – vrchol mojej existenčnej kariéry.“ História mesta ho natoľko zaujala, že sa stala námetom niektorých jeho diel (Júlia, Odkaz mŕtvych). V Brezne prežil najplodnejšie obdobie literárnej tvorby. Časté zdravotné problémy, nenaplnenie politických predstáv, kritika odporcov ohľadom jeho názorov na domáce i zahraničné udalosti podlomili jeho zdravie natoľko, že predčasne, ako štyridsaťdeväťročný, takmer slepý, Martin Rázus zomrel. V Brezne sa 8. augusta 1937 navždy rozlúčil so svojimi blízkymi a veriacimi. Pochovaný je na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici.

Služba cirkvi a ľuďom

Martin Rázus sa rozhodol pre kňazské povolanie kvôli skromným rodinným podmienkam a hlavne preto, aby bol v kontakte s ľuďmi. Veľkým prínosom pre jeho rozhľad bol pobyt v Edinburgu, kde študoval literatúru, sociológiu, filozofiu a teológiu. Páčil sa mu tamojší spôsob života. Ľudia, ktorí patrili k istému kostolu, mali svoje literárne schôdzky v cirkevnej sieni. Vymieňali si tam názory, deti zapájali do aktivity formou hier a viedli ich k samostatnému rozmýšľaniu. Veľa uvažoval, ako pomôcť slovenskému národu a cirkvi. Videl potrebu národnej hrdosti a vzdelania : „ Zo dňa na deň upevňuje sa vo mne presvedčenie, že len hlboká vzdelanosť dopomôže nám k slobode a k životu.“

Na svojom prvom kňazskom pôsobisku v peknom, ale chudobnom kraji v Pribyline, postavil novú školu. V Moravskom Lieskovom pri Novom meste nad Váhom žal úspech ako výborný kazateľ. V Brezne často navštevoval ľudí a cirkevníkov, pomáhal im, riešil ich problémy, poučoval a potešoval. Až po vážnych zdravotných problémoch sa utiahol do ústrania.

Začiatok jeho politickej kariéry sa datuje rokom 1913 po presťahovaní sa do Pribyliny. V roku 1914 sa stal členom Slovenskej národnej strany. Zostal jej verný do konca svojho života a v roku 1933 sa stal jej predsedom. Netúžil však po moci, chcel slúžiť ľuďom a národu. Pozornosť venoval otázke slovenského priemyslu, výstavbe železníc, podporoval založenie národno-hospodárskeho ústavu, slovenskej vysokej školy technickej a slovenského štatistického úradu. Politickú scénu opustil v roku 1936.

Literárne dotyky

Prvé verše napísal počas ľudovej školy. Ako osemnásťročný vytvoril lyricko-epickú báseň o liptovských hôrnych vílach. Nenasledoval kladný posudok, no Rázus sa nedal znechutiť. V januári 1907 poslal sedem básní redaktorke Dennice Terézii Vansovej a dve redaktorovi Škultétymu. Oslovil aj ďalšie vydavateľstvá a dočkal sa publikácií niekoľkých básnických pokusov. Väčšinou v nich zobrazil rozdiel medzi ideálom a skutočnosťou, v neskoršej tvorbe nájdeme aj znaky symbolizmu. Chcel byť básnikom kolektívu, básnikom národným. Básne s protivojnovou tematikou zhrnul do zbierok Z tichých i búrnych chvíľ, To je vojna, Hoj zem drahá a dosiahol nimi dobrú čitateľskú odozvu. Zápasí v nich so svetom i so sebou samým, trápia ho tragédie, ktoré vojna zapríčiňuje a burcuje k aktivite.

„Prisahám na tie hroby

padlých našich bratov,

prisahám na zem čiernu,

čo nám drahou, svätou-

prisahám – hoc sa zdvihne